Becketta som inscenovala, keď som bola v Sarajeve druhýkrát. (Teraz som tu deviaty raz.) Dnes by tu bol možno už aktuálnejší Brecht, možno Arturo Ui alebo Kráľ Ubu od Jarryho, s figúrou kráľa, ktorá by mala črty Karadžiča alebo Miloševiča. Pred dvoma rokmi bola situácia tu situáciou čistej tragédie, tragického vyzváňania vlastnej existencii. Čokoľvek človek robil, vedel, že ho môžu v každej sekunde zabiť. Všetko bolo nasmerované na myšlienku prežitia. Všetky kultúrne podujatia, či už divadelné predstavenie alebo koncert vážnej hudby v pivnici pri sviečkach - boli istým druhom zázraku. Ľudia o týchto aktoch hovorili ako o "duchovnom odpore". Ale najdôležitejšou skúsenosťou bolo úsilie prežiť. Každý čakal len na to, že sa veci zvrátia k lepšiemu. Vo vedomí toho, že sú obeťami veľkého historického zločinu, ľudia verili, že veľmociam sa rozjasní v hlavách a že ich zachránia. Tak ich premáhalo zúfalstvo. Toto zúfalstvo, úsilie začať znovu dúfať a vedomie, že záchrana neprichádza, je predsa presne téma Godota. Je to hra o zúfalstve, aj keď Beckett sám to videl inak. Hovorím to preto, lebo som pred niekoľkými rokmi v Berlíne videla, ako Beckett inscenoval túto svoju vlastnú hru ako chaplinovský vaudeville. Ale v Sarajeve sa dala inscenovať len ako tragédia. Nemala som inú možnosť. Herci to tak chceli. Na konci, keď posol ohlási, že Beckett nepríde, v každom prípade nie dnes, herci plakali.

Godot do Sarajeva prišiel, aspoň v podobe lietadiel NATO.

Nemyslím, že Godot prišiel. Ale uznávam, že situácia sa dramaticky zmenila. Vrátiť sa sem späť bola mimoriadna skúsenosť. Keď som odtiaľto naposledy odchádzala, bolo Sarajevo ostreľované granátmi. Neviete si predstaviť, ako sa tu cítim, keď naraz vidím mesto s elektrickým prúdom, otvorenými obchodmi a preplnenými kaviarňami. Ale obkľúčenie stále trvá, len bombardovanie sa skončilo. Fakt, že do mesta z Nemecka a odinakiaľ prichádzajú stovky kamiónov, naložených coca-colou, whisky a kozmetikou pre menšinu tých, čo majú marky, nemení nič na tom, že väčšina obyvateľov Sarajeva svoje mesto nemôže opustiť. Kam by mohli ísť? Kto by ich prijal?

Obzrime sa trochu späť. Kriticky ste sa vyjadrili o "zlyhaní vedomia" spisovateľov a intelektuálov, ktorí v tejto vojne - na rozdiel od ich účasti na občianskej vojne v Španielsku - preukázali len málo solidarity s bosnianskou stranou. Aké sú príčiny tohto zlyhania?

Porovnanie s občianskou vojnou platí len čiastočne. Aj predsa len majú tieto dve udalosti niečo spoločné. Nie je priveľa vojen, v ktorých je tak zreteľne vidieť, ktorá je tá správna strana, ako v tomto prípade. Bol tu celkom jednoznačne agresor a neodohralo sa tu nič menšie ako genocída. Ale zo spisovateľov a intelektuálov, ktorí sa považujú za ľudí so svedomím, sa angažovala len menšina. Žijeme v čase skoro až povinného cynizmu ako obrany proti anticipovanému sklamaniu. Ideológia, ktorá v bohatých krajinách vládne, diskredituje "politizovanie" samo osebe a odrádza ľudí od toho, aby sa zasadzovali o nejaké princípy. Zo stroskotania ľavice sme si vzali ponaučenie: Dajte si pozor! Už ničomu neverte! Lebo nech by ste sa angažovali za čokoľvek, čaká vás dezilúzia. Okrem toho konzumné hodnoty triumfovali spôsobom, ktorý by si kritici kapitalizmu pred dvadsiatimi rokmi nevedeli ani predstaviť. Pre väčšinu obyvateľstva, a k nej patria aj umelci, spisovatelia a intelektuáli práve tak ako všetci ostatní, je "shopping", príjemný život a vlastné zdravie dnes v živote to najdôležitejšie. Myšlienka dobrovoľne sa vybrať niekam, kde je veľmi nepríjemne a kde človeka môžu aj zabiť, väčšine ani nenapadne.

Je to len otázka odvahy a zbabelosti?

Myslím, že nie. Je to dôležitejšia otázka: či ľudia ešte uznávajú morálne záväzky. Ale priznám sa, že som bola prekvapená, keď mnohí spisovatelia na môj pokus prehovoriť ich na návštevu Bosny reagovali: "Ale veď to je nebezpečné". To bolo v tridsiatych rokoch, v časoch hospodárskej krízy, jednoducho iné. Pre Georgea Orwella to nebolo až tak ďaleko, odsťahovať sa zo svojej úboho zariadenej izby v Londýne do ošarpaného hotela v Barcelone. Pre dnešného spisovateľa alebo umelca je to z jeho komfortného bytu s dvoma garážami a troma televízormi alebo z jeho vidieckeho sídla do Sarajeva cesta na Mars.

Ale to ešte nevysvetľuje národné rozdiely v reakcii intelektuálov na vojnu v Bosne: to nevysvetľuje rozdiel medzi reakciou francúzskych a nemeckých intelektuálov.

Viem, vyzerá to, že francúzski intelektuáli reagovali výraznejšie. Ale z tých najznámejších to boli tiež len štyria, aj to boli všetko Židia, André Glucksmann, Bernard Henri Lévy, Alain Finkielkraut a až posledný rok Arianne Mnouchkine. To nie je veľa. Môžete sa spýtať, prečo bosniansku vec v Nemecku obhajoval len jeden známy spisovateľ, Peter Schneider. Nie je to zvláštne, že ich nebolo aspoň zopár? Nemci sú väzňami svojej minulosti. V Nemecku a Japonsku počuť najviac pacifistických argumentov na svete. Je obdivuhodné hlásiť sa k vine zlej minulosti. Ale nemalo by to ruinovať vlastný úsudok. Je omyl myslieť si, tak ako si to veľa slušných Nemcov myslí, že účasť na vojne v Bosne znamená "áno" vojne a militarizmu. Okrem toho nezabudnime na protimoslimské predsudky, aj tie sú jednou z príčin toho, že sa európskym intelektuálom veľmi nechce do zápasov o slobodnú Bosnu.

To sa netýka len Nemecka.

Nie, tak je to všade. Trávim veľa času vysvetľovaním toho, že bosnianske ženy nechodia zahalené, že to nie je Blízky východ, že väčšina obyvateľov miest žije úplne sekularizovane a že aj nábožní ľudia, ktorí žijú väčšinou na dedinách, nie sú fundamentalistickí, pretože tu jednoducho nie je tradícia fundamentalizmu. Bosna leží v Európe a obyvatelia Sarajeva sú, tak isto ako ľudia v Mannheime, Bari či Toulouse, zvyknutí na normy modernej európskej konzumnej spoločnosti. V Sarajeve mi hovorili, že to bola pred vojnou balkánska metropola rock and rollu, a ja môžem len potvrdiť, že môj hudobný vkus tu platil za veľmi staromódny. Keď sem na krátkych vlnách dorazila správa o smrti Kurta Cobaina, vzbudila som ľútosť jedného môjho mladého známeho, ako málo viem o seattleskom "grunge rocku". "Vám sa asi ešte bude páčiť niečo ako Bruce Springsteen", povedal mi súcitne. Chcem tým povedať: ľudia sú tu natoľko spätí so západnou spoločnosťou, že zo začiatku vôbec nechápali, čo sa s nimi stalo a prečo ich zvyšok Európy nebráni.

(Pokračovanie na 3. strane)