ha a v rokoch 1949 - 1950 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Ľ. Fullu. V roku 1957 sa stal spoluzakladateľom Skupiny Mikuláša Galandu (V. Kompánek, M. Laluha, R. Krivoš, M. Paštéka, P. Tóth, A. Rudavský a ďalší). Venuje sa maľbe, kresbe a kolážam. Verejnosti sa predstavil na piatich samostatných výstavách a na desiatkach kolektívnych expozíciách doma i vo svete. Žije a tvorí v Žiline.
"Umelecký tvar, ak stojí za to, putuje celým ľudstvom a nestarne. Podoba týchto obrazov, ktoré nás obklopujú, ktoré sa nám prihovárajú zo stien niekdajšej starej Besedy, sú vykrojené akoby z pamäti našich predkov a línie a čiary akoby z ostria noža našej nemilosrdnej súčasnosti...," povedal okrem iného na vernisáži výstavy Andreja Barčíka v Bratislave (16. 8. 1989) jeho priateľ a súputník zo Skupiny Mikuláša Galandu Vladimír Kompánek. "Keď maľujem, chcem fixovať pocity v obraze," tvrdí Andrej Barčík pre SME štyri roky pred koncom milénia. Toto úsilie sa však v jeho maliarskej tvorbe zakódovalo už pred vyše polstoročím. V časoch, keď dychtivo navštevoval ateliér Vincenta Hložníka, ktorý bol už vtedy výtvarným "mazákom". "Volal ma `koleno`," spomína A. Barčík. "Môj starší brat chodil s Ferdinandom Hložníkom do školy a s Vincentom sa poznal z gymnázia. Hovorilo sa o ňom ako o zázračnom dieťati. Chodil som do jeho ateliéru ako blbec a vždy som si povedal - fajn, dnes som videl Hložníka. Neskôr ho brat doviedol ku mne a videl moje `krámy`. Hovoril, že sa mu to páčilo. Neviem, či to bolo zo slušnosti, ale pre mňa to bol nádherný zážitok... Na stretnutia som mal vôbec vždy šťastie: E. Zmeták, L. Guderna, Ľ. Fulla, M. A. Bazovský a, samozrejme, Galandovci."
Bol tu však ešte jeden človek, pre ktorého Barčíkove obrazy boli "najväčšie sviatky duše" a s ktorým má A. Barčík "prudko" písanú korešpondenciu. Spisovateľ Dominik Tatarka. Ešte ako riaditeľ Tatranu z konca 60. rokov chcel knižne vydať kompletných galandovcov a každému prideliť jedného neteoretika. "Ja som dostal Ruda Slobodu," hovorí A. Barčík, "nikdy som sa však s ním nestretol, lebo v šesťdesiatom deviatom Tatarku z tohto postu odvolali a z myšlienky zišlo. Po roku 1971 nás dokonca vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarníkov a na desať rokov sme boli odblokovaní. Na začiatku 80. rokov nás chceli prijať do zväzu ako celú skupinu - museli sme však priniesť obrazy, pretože sme mali byť novými členmi. Trochu som sa tomu vyhol a priniesol staré reprodukcie. Odvtedy som si pravidelne dával svoje veci fotiť a dodnes ich zbieram. Vtedy sa mi o monografii ani nesnívalo, dnes sa zdá, že by mi to v lete v agentúre Interpond u J. Ruttkaya mohlo vyjsť (nedávno vyšlo v agentúre Interpond aj dvanásť autorských serigrafií A. Barčíka s námetom aktu - pozn. aut.)... Pri tomto zbieraní fotografií som odrazu prišiel na to, že ich mám už dosť a objavil som v Žiline dobrú farebnú kopírku, s ktorou sa dá všeličo robiť - tónovať, pridávať farebná intenzita atď. Začal som sa tomu venovať a tak vznikali koláže z posledného obdobia..." V žilinskom ateliéri A. Barčíka som ich mal možnosť vidieť. Tu niekde sa objavuje barčíkovské "robiť realitu bez nároku na umenie". Často šedivá skutočnosť, ktorú len citlivé oko vie povýšiť na obraz. Mozaika tvarových štruktúr, kde sa dajú nájsť stopy pravekej Altamíry, detsky hravý Miró či anonymné umenie graffiti. Ján Bakoš v súvislosti s kolážami A. Barčíka raz napísal, že sa v nich prejavuje črta, ktorá by sa dala nazvať "röntgenové presvietenie vecí". A práve toto presvecovanie súvisí so zdanlivou nepodstatnosťou javov, ich "papierovosťou" a zánikom, ktorú Barčík vyhmatáva a odkrýva ju.
V maliarskom diele Andreja Barčíka sa opakuje niekoľko stálych tém. Povedľa aktov je to najmä zátišie, ktorými sa, okrem iných obrazov, autor prezentoval aj na prvej výstave Skupiny Mikuláša Galandu v Žiline roku 1957. Tieto zátišia akoby vzdialene odkazovali na metafyzickú maľbu G. Morandiho. "Keď som začal maľovať fľašky, tak som o Morandim vôbec nevedel," reaguje umelec. "Poznal som však jedno nádherné zátišie od Bohumila Kubištu s názvom Zátišie s nálevkou, ktoré bolo také jednoduché, až bolo omračujúce... Kde je však prvotná inšpirácia? Nasvieťte si tri-štyri fľašky s baterkou v tme a na stene sa objaví jedno zázračné zátišie - doslova jeho projekcia. Silueta a obrys mi zostali dodnes."
Autor: ĽUDO PETRÁNSKY, ml.
