O zahraničnopolitickom smerovaní Slovenska sa v týchto mesiacoch hovorí stále viac. A nie vždy celkom zodpovedne. Tak ako pri niekoľkých doterajších významných rozhodnutiach, ktoré sa dotkli života každého človeka v tejto krajine, ani o tejto otázke sa pred občanom nehovorí vždy otvorene a pravdivo. V politickej rétorike sa stále viac vytvára obraz straníckeho kupčenia, spochybňujúceho v očiach občanov predovšetkým vážnosť otázky. Ľudia čoraz viac považujú slová o zaradení našej krajiny do širších súvislostí svetovej a európskej politiky za súčasť akademických diskusií podaktorých intelektuálov alebo za jednu zo zábav onoho panského huncútstva, za ktoré sa politika s obľubou považuje. Pritom práve to, kam sa vo chvíľach veľkých premien národ pripojí, pre ktoré duchovné smerovanie, civilizačné a politické spoločenstvo sa rozhodne, má určujúci význam nie pre politikov, ale pre konkrétny každodenný život budúcich generácií.
Zvrchovanou potrebou tejto doby je, aby sa tí, ktorí sa usilujú zachovať Slovensko ako súčasť slobodného sveta, stali oveľa aktívnejší. Iba slepý totiž nevidí, ako pod škrupinkou oficiálnych vládnych vyhlásení prebieha ostrý zápas o túto najzásadnejšiu otázku budúcnosti nášho spoločenstva. Zápas o myslenie miliónov našich ľudí.
Treba si uvedomiť, že tí, čo sú v skutočnosti proti orientácii na Západ, to dnes z veľkej časti ešte nemajú odvahu povedať otvorene. Preto hlásiac sa k integrácii, jedným dychom spochybňujú hodnoty západnej civilizácie. Tu musia priatelia slobody vystupovať jasne na strane obrany týchto hodnôt. A nielen hodnôt. Veľké idey a koncepcie sa napokon v živote postupne premietajú do veľmi konkrétnych rozhodnutí. Takýmito sú rozhodnutia o vstupe do Európskej únie, o rozšírení Severoatlantického paktu a účasti Slovenska v ňom. Je naším politickým poslaním v tejto dobe zdôrazňovať potrebu podporiť tieto rozhodnutia a vysvetľovať ľuďom rafinovanú klamlivosť mýtov, ktorými sa nepriatelia západnej orientácie usilujú oklamať vlastný ľud.
Slovensko sa nachádza v priestore rozličných geopolitických záujmov. Sme malou krajinou, ale súčasnosť nám ponúka jedinečnú príležitosť nebyť iba hračkou v rukách neporovnateľne väčších síl.
Západná integrácia, založená na mechanizme spoluúčasti na spoločnom rozhodovaní, je práve ochranou integrity slabších a menších. O to nebezpečnejšie je poblúzniť ľudí, že je možné, aby sme si o všetkom rozhodovali sami bez ohľadu na druhých. Tak sa akosi zrodil mýtus o neutralite, mýtus o vlastnej ceste. Predstava, že sa naša krajina udrží - čisto neúčasťou v žiadnom bezpečnostnom zoskupení - v prostredí križujúcich sa záujmov tak, že si bude rozhodovať vždy podľa svojho, je naivná, a som presvedčený, že jej neveria ani tí, čo ju hlásajú. Je určená iba na oklamanie občanov. Neutralita či akási vlastná cesta - v našich podmienkach a v tejto dobe - je najrýchlejšou cestou k závislosti od vôle silnejších. A tých okolo nás nie je práve málo.
Kúzlo slov o proeurópskych vyhlásení nám však nepomôže. Ak sa raz máme stať súčasťou spoločenstva slobodného sveta, najskôr tam musíme patriť svojím presvedčením. O našom začleňovaní v medzinárodnom kontexte preto rozhodne dráma nášho vnútorného zápasu. Politika úcty voči človeku, v pluralite a rôznosti jeho názorov a záujmov, so všetkým, čo k tomu patrí, to je najlepšia prihláška do Európskej únie.
Ľudia, čo odmietajú diskusiu, tí, ktorí sa usilujú o návrat ku koncepcii moci sústredenej do jedných rúk, títo si jednoducho otázku nášho zahraničnopolitického smerovania zodpovedať jasne ani nemôžu. Oficiálne sa hlásia k partnerom, s ktorými si však nemajú čo povedať. Len si spomeňme, ako najskôr bežné zdvorilostné frázy vyhlasovali za úspechy svojej diplomacie. Keď ich však naši zahraniční partneri priateľsky upozornili, že v slobodnom svete sa rešpektuje trochu iná hierarchia hodnôt, naša bujará nová šľachta sa zrazu cítila dotknutá. O tom boli všetky tie demarše a rezolúcie. A namiesto toho, aby sa adresáti nad nimi zamysleli, hľadajú sprisahania a nepriateľov vnútri štátu i v zahraničí.
A poniektorí sa už otvorene rozhodli inak. Dve, i keď malé, ale vládne strany, oficiálne vystupujú proti európskej integrácii. Jedna z nich, tá, čo sa vyhlasuje za národnú, dokonca začína oživovať starosvetskú myšlienku všeslovanskej spolupráce. Je pozoruhodné, že to boli práve oni, ktorí sa rozhodujúcou mierou podpísali na ukončení vcelku fungujúcej spolupráce Slovanov v bývalom Česko-Slovensku. Všeslovanská spolupráca však v skutočnosti nikdy nejestvovala. Je to tiež mýtus, ktorý sa chce tváriť ako možné ideové zázemie pre zmenu orientácie. Zameniť úctu k človeku dajakým kolektívnym pseudoideálom.
Kocky však ešte nie sú definitívne hodené. Naše geopolitické hodiny ešte tikajú. Na jednej strane váh je Slovensko zmietané ako lodička na temných vlnách vášní veľmocenských zámerov, prepadajúce najrozličnejším závislostiam, ale i napätiam spôsobeným nevyrovnanými účtami z minulosti, alebo na strane druhej Slovensko ako súčasť usporiadaného spoločenstva partnerov, ktorí sa navzájom rešpektujú a rozhodujú spoločne, zohľadňujúc i hlas toho najmladšieho. Tak stojí naša voľba. Tretej cesty niet.
Ak to dokážeme vysvetliť i väčšine našich ľudí, tak sme vyhrali. Všetci. Ak nie, tak sme prehrali. A zasa všetci. V tomto sme totiž spolu na jednej lodi. Hlavne preto je to hazard, ak sa náhodou pri kormidle ocitne samovrah.
Autor: IVAN ŠIMKO, poslanec NR SR