ac, vo vyspelých krajinách sa týmto princípom argumentuje pre všetkých, ktorí sú nespokojní so sociálnymi rozdielmi, hoci rovnosť šancí nebude optimálna nikdy. Veď aj do kvalitného vzdelania treba investovať a inú štartovaciu čiaru má potomok bohatého a inú syn nezamestnaného. Lenže na Slovensku k týmto handicapom pribúdajú aj ďalšie. Napríklad privatizácia podľa straníckeho trička, zásahy štátu do kapitálového trhu atď. Organizovanie prerozdeľovacích procesov štátom už bez ohľadu na to, ako to nazveme, prípadne zvyšovanie daňového zaťaženia problém chudoby nerieši. Snáď to len vyrovnáva sociálne rozdiely. Ale za akú cenu? Pri prekročení určitej hranice daňového a poplatkového zaťaženia sa postupne znižuje motivácia podnikať a investovať. Koláč určený na rozdeľovanie sa zmenšuje. Jedným z faktorov, ktorý v každej ekonomike rozhoduje o úspechu alebo neúspechu firmy, jednotlivca, ale aj štátu, je okrem klasického kapitálu (pozemky, budovy atď.) aj informácia, vedomosti. Hovorí sa dokonca o informačnej dobe, kde kvalitná a rýchla informácia môže rozhodnúť o prosperite alebo krachu. Ak chceme byť teda naozaj bohatí, bude treba prednostne investovať do kvalitného vzdelania. Pravda, poniektorí si budú musieť úprimne odpovedať na otázku, či stoja o vzdelaného občana. Ten by sa totiž v ďalších voľbách mohol správať aj ináč.

Autor: TOMÁŠ ČIŽMÁR