Myslím si, že najzávažnejším problémom Slovenska je, že politiku robia ľudia, ktorí sa v nej angažujú v podstate z kariérových dôvodov. Inak povedané, sú to ľudia, ktorí robia politiku nie preto, že chcú presadiť isté ideály a hodnoty, ale preto, že niečím sa uživiť musia, tak prečo nie politikou. To, akú si zvolia platformu, častokrát závisí len od ich odhadu budúceho vývoja. Vidno to aj na tom (a toto môže byť tak prejav, ako aj príčina súčasnej slovenskej politickej krízy), že na Slovensku robia politiku ľudia, ktorí pred svojím vstupom do vlády či parlamentu prakticky nič neznamenali. Najprv sa stali politikmi, a až potom osobnosťami, nie naopak. Mečiar robil do roku 1990 podnikového právnika a z celoslovenského hľadiska bol dovtedy bezvýznamný. Podobne aj Kováč jeden i druhý, ako aj také figúrky ako Tóth, Kozlík, Gašparovič a pod. Ideálna by bola opačná situácia, t. j. keby politiku robili ľudia, ktorí sa stali osobnosťami ešte v minulosti, a do politického života vstúpili neskôr. Príkladom by mohol byť Havel, Walesa, Klaus, na Slovensku napr. Čarnogurský. Ťažko povedať, čo je príčinou takéhoto vývoja na Slovensku, napríklad aj v porovnaní s ČR. Možné odpovede by boli: 1. Na Slovensku neboli osobnosti - asi nie veľmi presné. Slovensko malo tiež disidentov ako boli Kusý, Šimečka, Čarnogurský, Dubček, ako aj osobnosti v emigrácii, ako bol Mňačko a viacerých umelcov, hercov atď. 2. Osobnosti sa nechceli angažovať v politike po 1989 - čiastočne pravda - napríklad v prípade Mňačka - ale viacerí disidenti a umelci sa politicky angažovali a boli okrem zopár výnimiek vytlačení z politickej scény kariérovými politikmi (výnimky sú Dubček, Čarnogurský, Kňažko). 3. Slovenských voličov osobnosti príliš nezaujímajú, resp. prikladajú väčšiu váhu tomu, čo im kto sľúbi ako tomu, kto čo v minulosti vykonal - toto je zrejme najdôležitejšia odpoveď.
Autor: JÁN FIDRMUC, Holandsko