Vo výstavných priestoroch Poľnohospodárskej banky na Vajnorskej ceste v Bratislave je do 2. februára sprístupnený výber z tvorby akademického sochára Vladimíra Durbáka, ktorý predstavuje kresby, medaily, plastiky a objekty v bronze i pálenej hline z posledných piatich až šiestich rokov. Niektoré diela - najmä kresby - sú aj staršieho dáta, ku ktorým sa ich autor vrátil, menil ich a pretváral. Možno práve tie ukazujú najzreteľnejšie premeny koncepcií, prístupov, ktoré sa začali niekedy okolo rokov 1988/89. Zároveň dokladajú, že V. Durbák nie je tvorcom, ktorý by zmenu absolutizoval ako najvyššiu hodnotu a podliehal tak nejakým módam. Je pre neho naopak charakteristické to, že mnohé vo svojej tvorbe považuje za nedopovedané, neukončené, za hodné opätovného premýšľania, a keď sa rozhodne niečo meniť, treba v tom skôr vidieť sústredené spochybňovanie a následné domýšľanie vlastných autentických východísk.
Kľúčovými vyjadrovacími prostriedkami plastiky V. Durbáka sa popri redukovanom objeme stávajú práve hmotne definovaná línia a prázdno, ktoré preberajú funkcie stavebných priestorotvorných elementov. Popri architektonizácii sochy tak vstupuje na scénu aj jej grafizmus. Neprekvapuje preto, že ťažiskovo sa premena sochárskeho názoru odohrávala a stále odohráva v grafickom prejave, v kresbe ceruzou alebo nemnohých leptoch. Je symptomatické, že kresby na výstave prevládajú. Sochárska kresba nie je nič nezvyčajné. Prezentuje sa od nepamäti a ako prvé uchopenie tvaru, ako intuitívna priestorová skica má svoje zvláštnosti a špecifický charakter, ktoré tu však dokumentujú len dve Durbákove kresby. Ostatné strácajú charakter skíc a presviedčajú svojou prepracovanosťou, zmyslom pre detail. Vidno z
nich, že autora neuspokojuje jednoduché definovanie objemov, ale skúma nosnosť každej čiary, každej šrafúry. Kresba sa tak stáva nielen detailnou štúdiou konkrétnej sochy, a mnohé reliéfy sú jej jednoznačnou transpozíciou, ale predovšetkým laboratóriom hľadanej koncepcie plastiky vôbec.
V poodhalení vnútornej štruktúry labyrintov, pyramíd a ovoidov sa odohráva rituálna smrť i vzkriesenie sochy. Niet divu, že V. Durbák siahol pri jej znovuoživovaní po sedimentovaných prvých skúsenostiach so sochárskym remeslom, ktoré siahajú možno až kamsi do Kremnice, k archetypovým tvarom kultivovaného kováčskeho remesla. Napokon, sám často hovorí o tom, že smeruje k zváraným či drôteným priestorvým priehľadovým sochám - objektom. Ich budúce podoby si zatiaľ možno iba rekonštruovať z vystavených kresieb, reliéfov a terakot. Ich atómy, a tým aj ontológiu ich možných svetov už autor stvoril...
Autor: MARIÁN ZERVAN (Autor je pedagógom na