Zvonodrozdovský farár Ignác Obrobťa to mal jednoduché. Keď zvedený chlipnými pokušeniami satana uľavil svojmu telu spáchaním hriechu so svojou gazdinou Filoménou a rozorvanosť duše ho dohnala k spovedi, vybral sa do susedného Vinodola za oltárnym bratom Dobrotom, ten mu dal rozhrešenie a vec bola vybavená. A keďže Zvonodrozdovo nie je až tak ďaleko, ako by sa mohlo zdať, pri pohľade sa názov útlej brožúrky Ako nehrešiť proti slovenčine (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 1995) sa myseľ len ťažko ubráni povedzme takejto predstave: Občan tejto krajiny, zhrýzaný výčitkami svedomia, kajúcne priznáva v spovednici svoj hriech: "Otče, vyslyšte ma, zhrešil som. Namiesto rýdzeho slovenského slova ,škriepka` som pri zborovom speve na mítingu použil nespisovný výraz ,svár`, ale viete, mali sme vinobranie, človek si uhne a potom nevie, čo stvára." Pán farár láskavým, ale prísnym hlasom poučí kajúcnika, že sa nehovorí "vyslyšať" a "vinobranie", ale "vypočuť" a "oberačkové slávnosti", uloží mu pomodliť sa päť otčenášov a päť zdravasov a vec je vybavená.
Nechajme však fikcie fikciami. Generálny riaditeľ sekcie štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (obludnejší názov funkcie už azda ani nemožno vymyslieť) si pri kontrole dodržiavania správneho používania "jedného z pilierov samostatnej demokratickej Slovenskej republiky" zaiste vystačí so svojou suitou jazykových poradcov. Ak si však niekto myslí, že zákonom, pokutami či jazykovým inkvizítorstvom primäje ľudí správne rozprávať, je na veľkom omyle. Každý, kto má svoj materinský jazyk naozaj rád, totiž nosí ten pravý jazykový zákon v sebe. Lenže to si žiada viac, ako ho s rukou na hrudi, pohľadom upätým do diaľav a hlasom rozochveným od dojatia prijímať v parlamente.
Spomínanú príručku podľa údajov v tiráži pripravil na základe rukopisných podkladov Vojtecha Mihálika "kolektív autorov". Vzdajme hold ich príkladnej skromnosti, s akou sa vzdali pokušenia uviesť svoje ctené mená pod vlastné dielo, zaiste v prospech vyšších kolektívnych cieľov.
Hneď v úvode Daniely Števčekovej čitateľ narazí na pozoruhodný test pamäti: "Dlhé roky verejnosť nevenovala primeranú starostlivosť svojmu vlastnému jazyku. Až v nových spoločenských, hospodárskych a politických podmienkach samostatnej Slovenskej republiky sa aj spisovná slovenčina emancipuje ako celonárodný dorozumievací prostriedok." Prvá veta - pravda pravdúca, no márne sa usilujem spomenúť si, akým jazykom sa to tu Slováci dorozumievali pred 1. januárom 1993, keď prišiel On a riekol: "Buď štát." Ale - medzi nami - kto by si dnes už pamätal také taľafatky?
Nedá sa než súhlasiť so záverom úvodu:
"A bezchybný spisovný prejav je najlepšou vizitkou našej národnej hrdosti a nášho národného vedomia." Priam exemplárnym príkladom budovania národnej hrdosti v príručke je ľúbezná spisovná náhrada škaredého, toporného a naskrze neslovenského výrazu "nerez" - "antikoro". Takže grécko-latinské áno, české nie? Nuž hurá - antikorom za národnú hrdosť.
Aby bolo jasné, nie je cieľom týchto poznámok obhajovať nenáležité používanie bohemizmov tam, kde za ne má slovenčina primerané náhrady. Kultúrny používateľ jazyka vie aj bez príručiek, že v jeho slovníku výrazy ako "prozatýmny", "knihovňa" či "ničmenej" nemajú miesto. Skúste si však v železiarstve pýtať namiesto nesprávnej "hmoždinky" správnu "kotvu", "kolík" alebo "klátik". Som zvedavý, čo dostanete. Nemenej zaujímavý by bol pohľad na pohľad čašníka, akým by obdaril hosťa pýtajúceho si ako prílohu k jedlu "hranolčeky". Iste, pri tvorbe tejto zdrobneniny sa uplatnila produktívna domáca prípona -ček a slovo je utvorené náležitým slovotvorným postupom. Ale čo s tým, keď je to, prepytujem, kravina?
Proti väčšine slov a väzieb, ktoré príručka uvádza, samozrejme, nemožno namietať a sú v nej právom. Čím sa však proti slovenčine previnili slová "dopoludnia", "doposiaľ", "umelá hmota" či "zaneprázdnený", mimochodom, bez akýchkoľvek obmedzení uvedené aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka, o ktorý nám radí sa opierať sám generálny riaditeľ, vie iba Pán Boh a kolektív.
Ak sú niektoré uvádzané správne ekvivalenty nesprávnych slov či slovných spojení produktom očividnej tendencie vyobcovať zo slovenčiny všetko, čo len trocha zaváňa češtinou a za každú cenu uplatňovať domáce slovotvorné postupy, pričom u tých, ktorí majú okrem národnej hrdosti ešte aj zdravý rozum, vzbudzujú iba úsmev, tak ako kedysi novotvary "hovník" či "lezúň", pri iných sa natíska vážnejšia otázka - otázka kompetentnosti. Skutočne je niekto presvedčený o tom, že ekvivalentom spojenia "to je iná káva" je "to je tuhý tabak"? Že "počerný" má rovnaké konotácie ako "snedý"? Že "začiatok" je to isté ako "počiatok"? Je len na počudovanie, že sme ešte z "nemocnice" neurobili "chorobnicu", z "tržnice" "trhovnicu" a z "vynálezu" - "?". Alebo už sa na tom pracuje?
Zlatým klincom úsilia "o kultivovanie našej materinskej reči" je heslo "reprobedňa", ktoré má podľa autorov popri pochopiteľnom "reproduktore" ešte jeden správny ekvivalent - muzikanti, teraz sa podrže - "zosilňovač"! To už je veru naozaj "tuhý tabak".
Nie je bez zaujímavosti, že napriek pomerne bohatej zbierke hriechov v príručke ako na potvoru nenájdeme slovko "neni" - obľúbený výraz predsedu istej nemenovanej národnej strany, ktorý sa tak zajedá láskou k Slovensku a slovenčine, až mu nezostáva čas zopakovať si gramatiku zo základnej školy, - či "predsi", ktoré zasa akosi pričasto používa predseda nemenovaného parlamentu. Núka sa dvojaké vysvetlenie: Buď na ne kolektív prezieravo "zabudol", alebo sa medzičasom stali súčasťou spisovnej normy. Pred jazykovým zákonom sme si predsi všetcia rovní - alebo tomu tak neni?
Autor: MARIÁN ANDRIČÍK