Naša parlamentná prax sa už dlhší čas riadi pomerne jednoduchým zákonom: Je nás väčšina, čo odhlasujeme je správne a demokratické. Takže, ľudia, čo chcete? Ale ozval sa už aj takýto hlas: S tým nemôžete súhlasiť, za to nemôžete hlasovať, veď to povedal Langoš... Mám na adresu poslancov takto chápajúcich demokraciu pripomienku z dávnejšej histórie francúzskeho parlamentarizmu. V roku 1831 poslanec Royer-Collard vyhlásil: "Je väčšina jedincov, väčšina vôlí, nech sú akékoľvek, naozaj zvrchovaným vládcom? Ak je to tak, a treba to povedať nahlas, je takáto zvrchovanosť len zvrchovanosťou násilia, absolútnou mocou, absolutizmom." Ignorovanie aj vecných a správnych pripomienok opozície znamená pozbavenie demokracie toho, čo je jej najvlastnejšie - dialógu, zmysluplnej diskusie. A okrem toho, môžeme si v čase budovania štátu, v takom náročnom období, dovoliť zatláčanie mnohých podnetných myšlienok? Akceptovanie definície demokracie ako teroru väčšiny u mnohých poslancov neprekvapuje. Sú odchovancami predchádzajúceho režimu a sú na to dokonca i hrdí. Vieme, že komunizmus za najsprávnejšiu demokraciu uznával demokraciu ľudovú, diktatúru proletariátu, diktatúru jednej strany. Zaráža však, že hoci celá spoločnosť v novembri 1989 s komunizmom skoncovala, u niektorých poslancov staré myslenie pretrváva. Nie sú schopní rozšíriť svoj obzor, pohnúť sa zo zaužívaných stereotypov. Občanov nemožno miesiť, ako sa komu zachce, robiť s nimi, čo sa komu zapáči. Riadenie štátu je nanajvýš zodpovedná a náročná úloha. Redukovať ju na boj o moc je krajne nebezpečné. Univerzálne hodnoty, ako je sloboda, pravda, svedomie, česť, nemožno odsúvať na vedľajšiu koľaj.
Autor: MILAN RÉPÁŠ, Trnava