vitelia podobné rozhovory už od oznámenia volebných výsledkov v r. 1994. Chuť podieľať sa na výkone moci je v strane nielen priveľká, ale aj priam zakotvená v génoch predstaviteľov i členov tejto transformujúcej sa strany s nezávideniahodnou minulosťou.
Nie je na tom nič priveľmi zarážajúce - je legitímnym právom každého politického subjektu uskutočňovať politiku svojím štýlom. Ak sa reprezentanti SDĽ bránia, resp. čudujú tomu, že ich praktická politika býva označovaná za dvojtvárnu a lavírovaciu, treba povedať, že je to tak aj preto, lebo niečo iné hovoria a niečo iné robia. Tvrdá kritika vládnej koalície zo strany SDĽ je v príkrom rozpore s jej praktickými krokmi v parlamente, kde sa jej poslanci okrem "omylov" pri hlasovaní aj neomylne podieľali na schvaľovaní takých zlých zákonov, akými sú zákon o rozpore záujmov či jazykový zákon. A naopak - ústretovosť HZDS voči SDĽ možno pozorovať nielen istou ochranou členov SDĽ v personálnych čistkách po celom Slovensku, ale napríklad aj tým, že dvaja poslanci - M. Benčík a R. Fico - sú dodnes zároveň pracovníkmi Ministerstva spravodlivosti SR.
Napriek spomínanej kritike súčasnej vlády nebude mať SDĽ väčšie problémy s odôvodnením svojej účasti v nej, ak sa pre ňu rozhodne a s HZDS sa dohodne. Po prvé preto, lebo v nej nebude oficiálne so SNS, a po druhé preto, lebo pod národnoštátne záujmy sa zatiaľ na Slovensku dá úspešne zakryť akékoľvek politické rozhodnutie.
Všetko nasvedčuje tomu, že SDĽ sa v tomto roku pokúsi zahrať rovnakú úlohu ako SNS v r. 1993. Rovnako ako vtedy aj dnes možno pozorovať stranícke sváry v HZDS, ktoré sa napriek päťmiliónovým záväzkom jeho poslancov prejavili už otvorenou neposlušnosťou. A napokon, ponuka HZDS na obsadenie kresla prezidenta SR sa tak ľahko neodmieta, i keď je iba ďalším úskokom zo strany jeho predsedu.