Ostávajú skôr z lenivosti a obáv z cudzieho sveta než z pocitu, že ostať je správne. Mňa však zaujíma práve ten čudný, neveľmi prebádaný mravný imperatív, ktorý je ostatne v civilizovaných krajinách Západu, kde fenomén emigrácie prestal jestvovať, považovaný za nemorálny.
To, že emigrácia je ešte stále problémom morálky, poznám podľa toho, že v duchu vyčítam všetkým svojim kamarátom, ktorí odišli, že ma opustili. V duchu to vyčítam dokonca aj tým, ktorých som osobne nepoznal, a to preto, lebo svojím odchodom síce vyjadrili svoju sympatickú nechuť nad slovenskými pomermi, ale zároveň ma zbavili možnosti ju s nimi doma priateľsky zdieľať. Emigrácia je problém morálky najmä preto, pretože moje výčitky pramenia z toho istého egoizmu, ktorý Breinera prinútil odísť a mňa ostať. Som egoista a ostávam, pretože mi záleží na tom, aby moju dušu neťažili nevyslovené výčitky mojich priateľov. Aj Breiner je egoista a odišiel, aby sa mohol už len "teoreticky rozčuľovať" nad slovenskými pomermi. Obaja nepochybne uznávame samozrejmé právo kohokoľvek na odchod kamkoľvek a rovnako samozrejmé právo na výčitku. O tom, že emigrácia je na Slovensku vnímaná nie ako indiferentný fakt, ale ako zlyhanie, svedčí ostatne samotný Breinerov Javorový list (21. 12. 95), ktorý je zvláštnym typom obhajoby: je výčitkou, že sa správame ako hlupáci, lebo sme ostali. A na druhej strane, keď ja hovorím o svojich výčitkách na adresu emigrantov, je mi akosi hanba.
Samotná emigrácia má však pre nás okrem šťastia, ktoré Breinerovi prináša, význam oveľa hlbší. Núti nás, čo sme ostali, klásť si otázku, ktorá mala zaniknúť spolu s komunizmom. Táto otázka nejestvuje v západnej Európe ani v Amerike. Má existenciálnu povahu, hlboko súvisí s úzkosťou obyvateľa strednej Európy v tomto storočí a má paradoxnú logiku, pretože znie: prečo neodísť? Prečo žiť v krajine, kde nezdvorilí čašníci sú ešte tým najmenším zlom?
Emigrácia nie je len súkromným rozhodnutím emigranta. Je to zároveň verejné vyjadrenie sa, je odpoveďou na nevyslovenú otázku o zmysle života tu. Breinerov list ma podráždil najmä preto, lebo je dodatočným vysvetľovaním jedného vyjadrenia a nabral na seba podobu kanadského patriotizmu, ktorý mi znie rovnako umelo ako ten slovenský z iných úst. Je to pochopiteľné: ešte som nepočul emigranta, ktorý by neobhajoval svoje rozhodnutie odísť. Ale podráždil ma aj preto, lebo som si uvedomil, že na Slovensku nejestvuje kultivovaná a nesentimentálna odpoveď na otázku, prečo neodísť. Zotrvanie na mieste to tiež nie je takým vyjadrením, akým je odchod. Nie je vnímané ako čin, ale ako stav. Zdanlivo nevyžaduje vysvetľovanie ani obhajobu, pretože práve ono je zo zvyku a nesprávne akýmsi "morálnym status quo".
Teraz vyslovím jedno riskantné podozrenie, prečo obhajoba zotrvania prakticky nejestvuje. Myslím si totiž, že tí, ktorí by intelektuálne takej obhajoby boli schopní, sa do nej nepúšťajú preto, lebo v duchu možnosť svojho odchodu nevylučujú. Nie je to tak, že každý, kto by intelektuálne obhájil zotrvanie, nasadzuje si dvojitého nelsona? Buď si zatvára dvere pred prípadnou emigráciou v budúcnosti, alebo v prípade emigrácie zrádza svoju vlastnú obhajobu zotrvania? To je pre intelektuála veľmi nepríjemná predstava.
Poznal som len jedného človeka, ktorý mal kedysi začiatkom osemdesiatych rokov v Československu odvahu verejne si zatvoriť dvere pred emigráciou a poslúchnuť onen stredoeurópsky mravný imperatív. Vtedy povedal komunistom: "Mňa odtiaľto živého nedostanete." Ten človek sa volá Ivan Jirous. Ale jeho prezývka je príznačná: Magor.
Autor: Martin M. Šimečka