Každá krajina má zrejme svoj ôsmy div sveta. Do historickej prvej sedmičky si nik netrúfa, ale na ďalšej priečke je riadna tlačenica. Pakistan nominoval cestu s hrdým názvom "Karakoram Highway (KKH)". Highway (po anglicky diaľnica) navodzuje predstavu kvalitnej viacprúdovej autostrády. Už prvé kilometre v rozheganom autobuse však človeka presvedčia o opaku. Nekonečné drkotanie po úzkej vozovke dokáže zmeniť nočnú jazdu na horor. Čaro KKH je však v čomsi inom. Vedie jednou z najkrajších horských oblastí sveta. Jej vyše tisíc kilometrov museli stavitelia doslova vybojovať s prírodou v neuveriteľne náročných podmienkach. Stavalo sa doslova meter za metrom. Do neprístupných skál vkladali robotníci - skalolezci nálože, ktoré vyhrýzali do okrajov hôr terasu pre cestu. V tomto nerovnom boji zahynulo vyše 500 pakistanských vojakov a čínskych robotníkov.
KKH spája Ráwalpindí s čínskou provinciou Xinj-xiang. Pohorie Karakoram presekáva v sedle "Khunjerab Pass" vo výške 4600 metrov. Prevažná časť cesty vedie nad hlbokým údolím Indu po trase starodávnej "hodvábnej cesty". Budovali ju vyše 20 rokov a po celej dĺžke ju spojazdnili v roku 1982. Bohužiaľ, ani jej otvorením sa boj s prírodou neskončil, dodnes prebieha s neutíchajúcou intenzitou,lebo je geologicky aj meteorologicky veľmi nepokojná. Aj náš minibus cestou do horského mestečka "Karimabad" zastal v polovici cesty za kolónou vozidiel a cestujúci začali vystupovať. Nedialo sa zrejme nič zvláštne - cestu totiž zavalila zosunutá hlina a kamene. Ale na odstránení sa už pracovalo. Prešli sme cez zával a na druhom konci čakal podobný minibus.
Čo sa týka osobnej dopravy, sú Pakistanci nesmierne pružní. Za pár minút sme začuli výbuch - hneď po tom, ako zistili, že pod kamením nie je pochované vozidlo, zával jednoducho odstrelili. Možno pri tom poškodili cestu, ale to tu nikoho nezaujíma. Stav vozovky tomu zodpovedá, a tak nečudo, že len tí najodvážnejší prekročia priemernú rýchlosť 30 km/h. Vlastne, načo by išli rýchlejšie. Domáci sa nikam neponáhľajú a pre milovníka prírody je pomalé cestovanie darom z nebies. Nestane sa vám každý deň, aby ste z autobusu videli niekoľko sedemtisícoviek zároveň, prípadne Nanga Parbat. Ak sa vám táto majestátna hora zapáči, vystúpite pri "Raikot Bridge" a za 2 dni dôjdete na Fairy Meadows (Rozprávkové lúky) s fantastickými výhľadmi, prípadne do základného tábora (4000 m) či ešte vyššie.
Po KKH sa celé hodiny veziete divokým horským údolím, po okrajoch mnohostometrových zrázov. Po ceste sú mestečká, kde sa dá lacno ubytovať a podnikať výlety, treky či horolezecké výstupy. Netreba očakávať európsky štandard, ale ceny sú nízke, služby dostatočné a v prírode stretnete svojráznych horalov, a ak budete mať šťastie, uvidíte niektorú z ich veľkolepých osláv. Napríklad v Gilgite oslavujú 1. november - Deň nezávislosti - turnajom v póle (hokej na koňoch).
KKH je cyklistický raj, stačí pricestovať do Číny, tam si kúpiť lacný horský bicykel, vyviezť sa autobusom na najvyšší bod cesty a pomaly schádzať na pakistanskú stranu. Jediné, na čo sa nám austrálsky cyklistický pár sťažoval, bola zima pri dlhých zjazdoch. Odporúčali teplú ušianku. Ak sa tomu chcete vyhnúť, prídite v máji - údolie Indu je v tom čase ako rozžeravená pec.
Pre stopárov pripravili miestni dopravcovia špecialitu - cestovanie na streche staručkého, pestro pomaľovaného japonského nákladiaka "HINO". Keď poviete, že ste z Československa, šofér vás rád odvezie so slovami: "Yes, Čekoslovakia - very good revolvers." Určite má jeden vo vrecku.
Autor: IVAN HANZLÍK, PETRA HLAVATÁ, Pakistan (Ďalšiu časť Čaj o
