Novoboľševická spupnosť a bezohľadnosť sa opäť predviedla v plnej nádhere. Poučená povestnou novembrovou nocou, aj ona sa vybrala na lup v noci.
Keď som vo štvrtok popoludní vkročil na košickú Hlavnú ulicu, zazdalo sa mi, že sa tam voľajako rozvidnelo. A ono vlastne - drak sa vracia. A temnota.
MARIÁN ANDRIČÍK, Košice
Prosba cestou po zelenom znamení
strom, veliký, mohutný strom, ktorý sa
kníšeš, a strom malý a vetchý, ktorý sa
kníšeš, a všetky stromy všetkých koreňov
a korún, ktoré sa
mohutne alebo len celkom zľahka
kníšete, pre zmilovanie a na kolenách
vás prosím, ešte chvíľu, chvíľočku
sa kníšte.
(ERIK GROCH, zo zbierky Bratsestra, Bratislava, 1992)
Ilúzia prítomnosti sľubujúca možnosť dosiahnuť takmer všetko. Vábi. Láka. A z nás sa stávajú... Čo? Ešte...ešte...kričíme, zhŕňame, valcujeme. Rozširujeme svet mýtických postáv. O seba samého. Ovládame všetko. Okrem seba. Svetu však nedáme nikdy inú tvár než vlastnú. Ako sa pozrú do očí človeka tí, ktorí kvôli svojej chamtivosti sú ochotní ísť cez mŕtvoly? Teraz stromov a potom? "Ľudia, nebláznite, veď človek je na tomto svete len jeden!" (V. Mucha)
KRISTÍNA MAGDOLENOVÁ