Už dlhší čas je jednou z ústredných tém rakúskej domácej politiky otázka prípadného členstva krajiny v NATO. V koaličnej zmluve o vzniku staronovej vlády obidvoch najväčších strán - sociálnych demokratov a ľudovcov - sa dohodlo, že vzhľadom na rozdielne názory na túto tému v SPÖ a ÖVP tento problém vynechajú a vrátia sa k nemu neskôr. Napriek tomu sa však z času na čas táto otázka s väčšou či menšou intenzitou nastolí, pričom prím hrajú niektorí predstavitelia ľudovcov na čele s ministrom obrany Wernerom Fasslabendom. Je však zreteľné, že ani vo Vranitzkého SPÖ nemajú v tejto otázke ešte úplne jasno. Dochádza tam totiž k zrážke dvoch krídel, ktorá sa v posledných dňoch prejavila vo vyhláseniach bývalého tajomníka strany Capa a ministra vnútra Caspara Einema.
Kým prvý, donedávna odporca vstupu Rakúska do aliancie, sa obrátil o 180 stupňov, druhý v komentári pre denník Der Standard tvrdí, že krajine plne vyhovuje doterajší ústavne zakotvený status aktívnej neutrality. Do určitej miery mu v tom sekunduje aj vicešéf strany a predseda parlamentu Heinz Fischer, ktorý zatiaľ túto sociálnodemokratickú tabu tému nechce otvárať. Predseda SPÖ a vlády Franz Vranitzky sa z taktického hľadiska k celej veci verejne príliš nevyjadruje a zrejme vyčkáva, ako sa celá diskusia vyvinie. Pritom je pozoruhodné, že do nej aktívne začali vstupovať už aj vysokí predstavitelia bundeswehru, ktorí preferujú vstup Rakúska do NATO z vojenskopolitických dôvodov. Navyše pred pár dňami bol v Salzburgu na tamojšom hudobnom festivale generálny tajomník NATO Javier Solana, ktorý sa nevyhol opatrnej výzve Viedni, aby prehodnotila doterajšie postoje a začala robiť výraznejšie kroky smerom k aliancii. Fakt, že politický šéf atlantického paktu, ktorý sa postupom času zmenil z rozhodného odporcu španielskeho členstva na jeho aktívneho podporovateľa vrátane aktívnejšej úlohy v mierotvorných misiách aj mimo jeho doterajšieho pôsobenia, znamenal prakticky otvorenú podporu tým silám v Rakúsku, ale aj v SPÖ, ktoré preferujú odklon od politiky neutrality.
Z hľadiska faktu, že Rakúsko je členom EÚ a asociovaným členom ZEÚ, ktorá sa zrejme v rámci pripravovanej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky únie má zmeniť na tzv. európsky pilier NATO, logicky vyplýva, že by sa celá záležitosť nemala brať až na také dlhé lakte. Vranitzky zrejme nechce otvárať túto citlivú otázku pred nadchádzajúcimi krajinskými voľbami najmä vo Viedni, aby nepoškodil záujmy strany. Okrem toho zrejme chcú rozhodujúce miesta vo Viedni vyčkať na výsledky rozhodnutia orgánov NATO o rozšírení, ktoré by malo padnúť v decembri a na jar budúceho roka budú známi aj kandidáti. V prípade prijatia Maďarska, Česka, prípadne Slovinska (s predbežne možnou výnimkou Slovenska a Švajčiarska s podobnými problémami ako Rakúsko), by bola krajina doslova obkľúčená členmi NATO, čo by vytvorilo pre ňu úplne novú strategickú situáciu.
Zatiaľ majú vo Viedni ešte čas vyčkávať a hľadať vhodný postup. Ale nezostáva ho veľa. Je možné, že niektoré kruhy vo Viedni kalkulujú s tým, že prípadné neprijatie Bratislavy do aliancie by sa mohlo odraziť vo zvýšenej spolupráci, lebo tam citlivo zaznamenávajú kritické výhrady nie vždy iba okrajových politických síl na Slovensku k začleneniu do paktu. Zatiaľ je to síce viac indícia ako dôkaz. Reálne stanovisko v otázke vstupu Rakúska do NATO sa totiž ešte len ukáže po diskusii, ktorú možno očakávať na budúci rok. A nebude zrejme menej hektická ako diskusia pred referendom o členstve krajiny v EÚ.
