práce šiestich študentov a čerstvých absolventov VŠVU i Galéria Júliusa Jakobyho v Košiciach.
Rozsahom nie príliš veľká expozícia má akoby kolektívnu dušu mladej generácie, navonok sa, pravdaže, prejavujúcu individuálne cez diela jednotlivých vystavujúcich. Dominantným prvkom je hravosť, jemná, necynická irónia i absencia "osobného autorského rukopisu", pretože ani jeden z vystavujúcich nerobí maľbu či plastiku tradičnej línie. (Aj keď, ako povedal jeden z pedagógov školy v otváracom prejave, študenti počas štúdia prejdú i klasickou prípravou.) Pre vystavujúcich je často zaujímavý a fascinujúci konkrétny predmet, resp. presne neidentifikovateľný predmet, ktorý nepatrí ani do sféry techniky, ani do sféry kultúry, ktorý vyzerá ako súčiastka, fragment súčiastky, ale nie je to súčiastka, pretože v skutočnosti by neslúžil ničomu. Je to možno skrytá irónia voči prílišnej utilitárnosti našej súčasnosti, ktorá oceňuje pomaly iba to, čo je užitočné, trhové. Na výstave teda dominujú inštalácie, najmä stenové, objekty, vyskytne sa i echo na dávnejší land-art a body-art cez médium fotografie.
Zvláštne a sympatické je i to, že k oným tajomným, presne neidentifikovateľným predmetom, znepokojujúcim i radostne hravým stenovým inštaláciám patria práce ženských autoriek. Medzi nimi zaujme D. Lányi (profesor D. Fišer) so svojimi Tajnými hrami, 1996. V jednej časti jej inštalácie visí na háčikoch na stene "ústroj" nevesty - od bielizne cez svadobné šaty, rukavičky, topánky až po závoj. Táto svojrázna citácia, resp. reakcia na M. Duchampa - tohto mága radikálnej avantgardy a jeho Nevesty vyzliekanej družbami - má svoj intímny, subtílny, hravý život a možno si niekto nájde v inštalácii i hlboko ponorený, jemný smútok. Stenová inštalácia Bez názvu, 1995 od D. Lehockej (prof. R. Sikora) je čosi ako "kresba" na stene predmetmi evokujúcimi možno detstvo, predmetmi minimalistickými, nejednoznačnými, doplnenými dvoma ružovoperleťovočiernymi gumenými loptami. Pre naše, konvenciami často dosť spútané myslenie, môže byť istým rébusom i priestorom pre voľné čítanie - tak napr. v loptách s akoby štylizovanými čiernymi účesmi možno nájsť i humornú interpretáciu Miss Pogányi z konca nášho storočia. K. Vargová (prof. Fišer) prišla so sústavou elektrických strojčekov (ako sekundárnych častí inštalácie), ktoré dávajú "život dychu" humorným tvarom gumičiek v sklených fľašiach. Výstavnú sieň zaplnili zvukom umelých pľúc. Je to trošičku akoby industriálny dizajn, ale, pravdaže, zbavený praktickej funkčnosti. Všetky tri vystavujúce predstavujú vtipné, prekvapujúce kombinácie s ambivalentnými pocitmi humoru, hravosti i irónie až ľahkej úzkosti. Od tejto trojice sa odlišuje Lunterová (prof. J. Jankovič), ktorej prácu Statik - Dynamik, 1966 tvoria geometrické, ale nie esteticky uhladené, skôr rudimentárne objekty z dreva vsadené do kovových konštrukcií. Doplnené sú veľmi dobrými kresbami.
Je známe, že umenie po prvej svetovej vojne bolo umením, v ktorom umelci používali techniku skladu, aby zlepili dohromady rozbitý svet. Dnes, na sklonku storočia, sa veľa hovorí o pluralite, mnohosti, citáciách, o tom, že "anything goes" všetko je dovolené. Uvažuje sa o tom, že žijeme vo svete oscilácie medzi nádejou a strachom, na jednej strane usilujeme o potlačenie násilia, na druhej strane ono stále vybuchuje. Je to svet strát - materiálnych i spirituálnych, neistôt, nejednoznačnosti, i kultu materiálneho, banálneho. Mladí hľadajú ostrovy slobody seba, svojej imaginácie, myslenia. V tomto zmysle majú veľkú vážnosť na výstave tri gigantické priezračné hlavy - tváre, od D. Záhoranského (prof. Bartusz) Spoločná hladina, 1995. Okolo nich akoby sa "nabaľoval" istý transcedentný pocit. Tváre položené na zem v rôznych nakloneniach sú sčasti naplnené vodou, ktorej hladina je rovnaká. Evokujú Prírodu ako čosi konštantné a oproti tomu nestabilitu človeka, jeho potrebu stíšenia, pokory. Citlivý je i objekt P. Machatu (prof. Jankovič) Status Quo Vadis, 1995: do kovových obdĺžnikov ponorené odliatky dlaní konkrétnych ľudí, dojímavé práve vo svojej konkrétnosti a v kontraste s kovovým väzením, v jednotlivých poliach sa redukujúce až miznúce.
Pravdaže, tendencie, ktoré sú príťažlivé pre vystavujúcich, vznikli a vyvíjajú sa v euro-americkom umení už viac rokov. Sympatické však je, že umelecká vitalita vystavujúcich je v dotyku s tým, čo je na výtvarnej scéne stále aktuálne, že to nie sú "mladí klasici".
Autor: JANA BODNÁROVÁ
