"Bol to môj životný výkon, keď v základnej časti som natriafal 599 bodov zo 600 možných. K tomu ku konečnému výsledku treba prirátať 102,9 vo finále. Vytvoril som slovenský rekord, a tým, pochopiteľne, aj svoj osobný. No Kazach Baľajev tiež strieľal v životnej forme. Vyšlo mu fantasticky finále, v ktorom získal viac ako víťaz - až 105,3 boda, čo mu na zlato nestačilo, pretože mal slabší základ. Mňa však prekonal."
Do bronzova sfarbené je prvenstvo športového strelca Jozefa Gönciho na končiacich sa 26. olympijských hrách v Atlante. Do análov sa zapísal ako prvý slovenský medailista v histórii samostatného štátu. Bravúra, o akej snil hádam každý člen našej výpravy. Prvenstvo môže byť však len jedno a toto, olympijského charakteru, patrilo 22-ročnému košickému rodákovi. Skromnému mládencovi, ktorý od pondelka je opäť na materinskej hrudi s nádhernými pocitmi a vo svojom vedomí so satisfakciou, že to, čo obetoval streľbe, nebolo daromné, ale prinieslo potešenie státisícom ľudí i jemu samému. S Božou pomocou obšťastnil hádam najviac osobu, ktorá je najbližšia jeho srdcu, svoju matku. S istými črtami únavy v tvári sme Jožka privítali aj v našej redakcii, kam pozvanie ochotne prijal napriek nahustenému poolympijskému programu. On si vystrieľal cenný bronzový kov a teraz médiá pália na neho z každej strany otázky. My sme neboli výnimkou.
# Na začiatku vašej medailovej cesty bolo treba najprv preskočiť náročnú prekážku, kvalifikovať sa na olympiádu. Kedy a kde ste si vydobyli právo na nomináciu?
"U nás v športovej streľbe to funguje tak, že na letenku bolo treba vyhrať aspoň jedno z kôl Svetového pohára, ale potom sa umiestniť bezprostredne za predchádzajúcim víťazom, čiže skončiť na druhej priečke. Ja som bol prvý v lete roku 1995 v Miláne. Medzinárodná strelecká federácia (IUT) stanovila veľmi prísne kritériá, keď ďalšou možnosťou je už len získanie jedného zo štyroch čelných miest na majstrovstvách Európy."
# Rok ste mali teda olympiádu vo vrecku. Mohli ste na nejaký čas vypnúť motor svojho organizmu a hodiť nižší rýchlostný stupeň?
"Omyl, ak si myslíte, že víťazstvom v Taliansku som získal právo na nomináciu do Atlanty. To bolo pre jedného účastníka z nášho štátu. Ja som ho vystrieľal, no nebolo moje. Musel som si udržiavať prvú pozíciu na Slovensku vo všetkých mojich troch disciplínach - 60 rán ležmo a 3x40 rán ležmo, v stoji a kľaku z ľubovoľnej malokalibrovky, navyše 60 rán v stoji zo vzduchovej pušky."
# Bronz vám patrí za 60 rán ležmo. Koketovali ste so striebrom, nedalo sa udržať druhé miesto?
"Bol to môj životný výkon, keď v základnej časti som natriafal 599 bodov zo 600 možných. K tomu ku konečnému výsledku treba prirátať 102,9 vo finále. Vytvoril som slovenský rekord, a tým, pochopiteľne, aj svoj osobný. No Kazach Baľajev tiež strieľal v životnej forme. Vyšlo mu fantasticky finále, v ktorom získal viac ako víťaz - až 105,3 boda, čo mu na zlato nestačilo, pretože mal slabší základ. Mňa však prekonal."
# Podmienky v olympijskej dedine vám pred štartmi vyhovovali?
"Teplo na mňa vždy pôsobí upokojujúco. Nezvyklé pre mňa bolo, že dedina bola ohradená, s čím som sa doposiaľ nestretol. Atmosféru takých pretekov som ešte neabsolvoval. Nedá sa povedať, že by mi podmienky nevyhovovali. Jednotlivé výpravy bývali v osobitných budovách. My sme boli spolu s Rakúšanmi a Severokórejcami. S Ázijčanmi sme sa veľmi nekontaktovali, boli väčšinou z úpolových športov. Nevedeli po anglicky, len slabo po rusky. Aj rukami ukazovali nezvyklo, nuž bariéru dorozumenia sme nevedeli odbúrať. S Rakúšanmi to bolo inak, my strelci sme sa už poznali dávnejšie."
# Samotné ubytovanie bolo dobré?
"Zlé nebolo, ale nik nemohol byť spokojný. Strelci sú zvyknutí na kadečo, dokážu sa uskromniť, ale so švábmi sa nekamarátia. A veru aj ich sme mali za spoločníkov na izbách. Môžete si pomyslieť, aká hygiena musela byť v týchto priestoroch pred olympiádou, lebo počas nej sa Američania snažili udržiavať čistotu."
# A strava?
"Nebola na európsky spôsob. Jedlo nemalo chuť. Často sa do toho obúvali aj americké noviny. Písali o fiasku a najhoršej olympiáde v histórii. Objavila sa aj epidémia a na pokyn lekára sme prestali chodiť do centrálnej jedálne. Našli sme si vedľajšie možnosti stravovania, veď v dedine bolo až deväť McDonaldov."
# Hľa, ani USA nie sú také svetové, ako o sebe hlásajú. Išla hygiena bokom v priestoroch, kde bolo sústredených toľko ľudí?
"Podľa mňa snaha bola, aby sa čistota udržiavala, ale rozhodne ubytovanie i stravovanie mali byť na vyššej úrovni."
# Mimoriadne nepríjemnou udalosťou bol teroristický čin v olympijskom parku. Postarali sa Američania dostatočne o bezpečnosť?
"Skoro na každých desiatich metroch bol uniformovaný policajt. Tragédii pri kultúrnom vystúpení sa dalo ťažko zabrániť, lebo park je mimo olympijskej dediny a nedalo sa kontrolovať každého, kto do neho vošiel. Prvé pocity neboli príjemné, hneď mi prebehlo mysľou, či sa pri výbuchu nenachádzal aj niekto zo Slovákov. Ja som mal pred poslednou disciplínou, nešťastie sa stalo v noci a strieľať som išiel ráno. Na pohode také čosi nikdy nepridáva, ale človek je už trochu imúnny voči podobným veciam, lebo dennodenne v televízii vidí, v rozhlase počúva, v novinách číta o teroristických hanebných výčinoch."
# Vráťme sa k optimistickejším myšlienkam. V spomínané ráno sa pre vás začal ďalší úspešný deň, pretože ste získali bodované piate miesto. Brali ste ho s úsmevom po bronzovom triumfe?
"Veľmi kladne ho hodnotím. Na disciplínu 3x40 rán z ľubovoľnej malokalibrovky som sa tešil a najviac som si v nej veril. Ale taký je už šport, že lepšie prišlo o dva dni skôr. Keď sa pozerám spätne, tak po troch týždňoch pobytu v Atlante som sa už veľmi tešil na preteky. Štart mi nevyšiel, vzduchovka nebola pre mňa vydarenou disciplínou. Obsadil som 28. miesto a bol to môj najhorší výkon v sezóne. Asi som splácal daň z ďalších úspechov, hoci v živote je to opačne, najskôr sa zarába a potom platí."
# Teplota vám neprekážala. A čo vlhkosť vzduchu, o ktorej sa veľa hovorí?
"Vlhkosť na strelcov veľmi pôsobí, lebo sme dosť naobliekaní. Máme na sebe dve vrstvy odevu, väčšinou tričko a pulóver a na tom ešte z kože strelecký kabát a nohavice. Vzduchovkárska strelnica je v hale, je v nej klimatizácia, takže to je dobré, no u malokalibroviek je súťaž vonku so všetkými vplyvmi teploty a vlhkosti."
# V našom rozhovore sme už boli dosť na strelnici i v olympijskej dedine. Vyjdime teda za jej ploty. Predpokladám, že ste tak v Atlante urobili. Čo vás zlákalo?
S chlapcami sme chodili po obchodoch, chceli sme si kúpiť nejakú pamiatku a suveníry pre príbuzných, priateľov a známych. Bol som sa pozrieť aj na basketbalový dream team USA. V hale som zazrel také osobnosti, akými sú Arnold Schwarzenegger, Dolf Lodgren či Mohamed Ali. Cením si veľmi fotografiu, na ktorej som v spoločnosti s ruskou šprintérkou Privalovovou, ktorá v atletickej stovke patrí k absolútnej svetovej špičke."
# Keď už je reč o jednej žene, povedzme si o ďalších. Padli vám do oka?
"Nielen mne, ale aj celej streleckej partii. Boli tam krásne a sympatické ženy s vyšportovanými postavami. Ostatní štyria z našej pätorky sú ženatí, nuž zostávali verní svojmu putu a ja som tiež bral celú záležitosť iba platonicky. To aby ste si nemysleli, že som v Atlante randil. Aj tak by na to nebol čas. Program zložený z tréningov, pretekov a odpočinku veľa času na rozptyľovanie neposkytoval."
# Nebolo to i kvôli vernosti domácej láske?
"Ak máte na mysli nejakú moju fiktívnu kandidátku na manželstvo, tak ste vedľa. Zatiaľ sa nechystám urobiť také šialenstvo. Ešte som na to veľmi mladý. Možno o päť-šesť rokov..."
# Priznajte, predsa len nejaký ženský obrázok nosíte v srdci...
"O tom nebudem rozprávať."
# A čo tá priateľka, ktorá vás čakala doma s mamkou v košickom byte?
"Fíha, čo vy všetko neviete. Tá moja mamka všetko prezradí. Ozaj išlo len a len o priateľku. Je z Považskej Bystrice a rozhodla sa u nás prenocovať. Trochu sme si po polnoci z pondelka na utorok pohovorili a to je všetko."
# V živote si treba aj trochu zavtipkovať, pokiaľ nejde o plané klebety. Ako vás teda vítali mamka s priateľkou?
"So všetkým, čo k takému zvítaniu patrí. Navyše chutná večera, sladká tortička..."
# Škoda, že sa toho nedožil váš otecko, ktorý v mladom veku pred dvoma rokmi podľahol infarktu. Spomínam to preto, lebo som z vašich vystúpení vycítil, že ste citlivý a nábožensky založený mladý človek. Kto vás priviedol k Bohu?
"Hlavne mama, otec ani natoľko nie. Cítim, že urobila dobre, lebo viera ma stále dostáva dopredu. Stále som bol veriaci a aj ním zostanem. Teší ma, že i môj súčasný tréner Anton Beľák zmýšľa rovnako."
# Keď ste ho už spomenuli, prezraďme, že vás pripravuje posledné necelé štyri roky. Na začiatku vašej streleckej púte bol na košickej ZŠ v Parku mládeže Zdeněk Kopecký, od strednej školy ste rástli pod vedením Vladimíra Šterbu. Keby ste mohli, komu symbolicky odovzdáte svoju bronzovú medailu?
"Nemusím dlho rozmýšľať - dedovi Kopeckému. Inak než dedo sme ho ani nevolali. Boli sme malé deti a on sa k nám správal akoby k vlastným vnúčatám. Mal už vtedy viac než šesťdesiat rokov a vždy pre nás našiel vľúdne slovo. Vedel si nás podmaniť svojím prístupom, dokázal vyvolať iskru, ktorá vznietila ohník lásky k športovej streľbe. A či sme strieľali presne alebo horšie, odmenil nás cukríkmi, keksíkmi a inými dobrôtkami. Na toho človeka sa nedá zabudnúť a aj keď už, bohužiaľ, nie je medzi nami, symbolicky mu svoju medailu odovzdávam s pocitom vďaky."
# Zaľúbili ste sa veľkou zásluhou Zdenka Kopeckého do streľby. Máte dobrý vzťah aj k iným športom?
"Uznávam všetky jeho odvetvia, najviac inklinujem k dvom. Hokej som chodil hrávať raz týždenne. V lete, keď mám viac času, ma lákajú tenisové dvorce. Súperov mám habadej, olympiáda ma však od rakety trochu vytrhla, no už začnem ňou opäť naháňať loptičku."
# Návrat na kurty si budete musieť odložiť asi o niekoľko dní. Popularita má totiž ako palica dva konce. Príjemnú a potom takú, že nedá človeku ani poriadne dýchať. Súhlasíte s tým?
"Do poslednej bodky. Už po prílete v Bratislave bolo veľa fotografov a ľudí, ktorí mne aj ostatným chlapcom fandia. Každý deň ma oslovujú na košických uliciach ľudia, gratulujú mi. Je to veľmi príjemné. Skutočne. Ale je tu aj ten druhý koniec palice. Od siedmej hodiny rannej mi vyzváňa telefón, volajú ma niekedy i tri razy za jedinú minútu. Už ma z toho pobolieva hlava. Pomaly si už zvykám na dennú trasu televízia - rozhlas - redakcie novín."
# Bude to chcieť ozajstný odpočinok. S akou hudbou?
"Dávam prednosť modernej, ale takej pokojnejšej."
# A pokiaľ ide o knihy?
"Priznám sa, nečítam veľa. Často som taký unavený, že by som nad nimi zaspal. A od septembra budem mať toho času ešte menej. Z mála mi uberie ešte diaľkové štúdium na Fakulte telesnej výchovy a športu."
# Ste Košičan, pretekáte za Banskú Bystricu a študovať budete v Bratislave...
"Bratislava je jasná, lebo iba tam je taká škola. A pokiaľ ide o Banskú Bystricu, tak som v Dukle preto, lebo mi dokázala vytvoriť lepšie podmienky ako Strelecký klub Podhradová Košice, kde sa doteraz pripravujem."
# V nedeľu vás Slovensko uvidí na obrazovke, keď budete žrebovať so zlatým medailistom Michalom Martikánom športku. Vám sa ujde jeden z ťahov. Nevieme, ktorý, ale prezraďte, aké čísla vylovíte z osudia.
"Poviem vám ich: 5, 12, 18, 24, 36, 49. Prikladám k tomu aj dve známe slová z tlače - bez záruky."
Autor: Zhováral sa TIBOR MAJORSKÝ