Dnes si kuvajtská verejnosť pripomína výročie bezpochyby najsmutnejšej udalosti v moderných dejinách krajiny. Pred šiestimi rokmi, presnejšie 2. 8. 1990 o 2 hodine ráno iracké vojská prekročili kuvajtské hranice, čím sa začala pre Kuvajt tragická a pre Irak zahanbujúca sedemmesačná okupácia, ktorá šokovala svetovú verejnosť neskrývanou brutalitou.
Celá iracko-kuvajtská kríza, umelo a účelovo vyvolaná zo strany Bagdadu vyvrcholila 1. 8. 1990, počas rokovaní v Saudskej Arábii ohľadom naftových polí v okolí spornej hranice. Po osemročnej vyčerpávajúcej vojne so susedným Iránom sa hospodársky zdecimovaný Irak rozhodol vojnové rany zaceliť kuvajtským bohatstvom, podobne ako to robil po celú vojnu. Ak ale vtedy Kuvajt mal dôvod Bagdad materiálne podporovať, najmä zo strachu pred postupujúcim pustošivým iránskym fundamentalizmom, po uzavretí prímeria takéto nebezpečenstvo už bezpodmienečne nehrozilo. Kuvajt sa preto, aj napriek očividnému zastrašovaniu státisícovou irackou armádou, dislokovanou na jeho hraniciach, odmietol podrobiť vazalským podmienkam arogantne diktovaných Bagdadom, čím sa jeho osud zpečatil.
Irak celú inváziu označil za spriatelenú pomoc údajným mladým kuvajtským revolucionárom, snažiacim sa o zvrhnutie "skorumpovaného" panovníckeho rodu Al-Sabáhovcov a o nastolenie republiky. Zároveň ubezpečil medzinárodné spoločenstvo, že okamžite po splnení tohto cieľa ukončí "obmedzené" vojenské operácie a stiahne svoju armádu. Pôvodným zámerom Bagdadu nebola totiž do oči bijúca anexia krajiny, ale elegantné pridruženie podľa sovietskeho modelu. Akonáhle potlačil posledné zvyšky ozbrojeného odporu a získal plnú kontrolu nad územím, pustil sa Bagdad do hľadania údajných povstalcov-spojencov, ktorí by boli ochotní vymeniť lojalitu k vlasti za mocenské pozície v bábkovej vláde, plne kontrolovanej Irakom. Kuvajt by tak formálne ostal samostatným štátom so všetkými vonkajšími znakmi suverenity, len "spriatelené" iracké vojská "dočasne" umiestnené v krajine na žiadosť kolaborantskej vlády by hovorili jasnou rečou o skutočných mocenských pomeroch v krajine.
Za týchto okolností by ani medzinárodné spoločenstvo, vystupujúce pod spoločnou hlavičkou OSN, nemalo veľa možností na výber. Ťažko by sa za danej situácie hľadalo právne uspokojivé zdôvodnenie pre vojenské ťaženie za oslobodenie Kuvajtu, ako aj spoločný záujem, na ktorom by sa rôznorodé vojská spojeneckej koalície dokázali zjednotiť. Netrvalo by dlho a po počiatočných emóciách, ktoré skôr či neskôr aj tak opadnú, by sa bezpochyby našlo prijateľné modus vivendi, podľa ktorého by OSN uznalo nový status quo nastolený Irakom výmenou za zachovanie ropných záujmov Západu v oblasti. A keď by si Bagdad po nejakej dobe na prianie kolaborantskej vlády Kuvajt veľkoryso pričlenil ako svoju 19. provinciu, protesty Západu by boli iba bedákaním nad rozliatym mliekom.
Dômyselne vymyslený a už raz úspešne vyskúšaný scenár stroskotal na zdanlivej maličkosti, s ktorou zrejme žiaden zo stratégov nepočítal. Hoci Irak časť svojej armády propagandisticky z Kuvajtu stiahol, tak ako prisľúbil, kolaborantov ochotných poskakovať v rytme irackého hvízdania sa mu však nájsť nepodarilo, aj napriek sľubovaným výhodám. Je pravdou, že sa nejaká nová kuvajtská vláda na televíznych obrazovkách predsa len objavila, keď ale vyšlo najavo, že sú to Iračania preoblečený do kuvajtských národných krojov, bolo jasné, že je po scenári. Bagdadu neostalo nič iné iba hrať vabank, otvorene priznať vojenskú anexiu krajiny, ideologicky zdôvodnenú chabým a historicky neplatným nárokom na Kuvajt ako na jednu zo svojich provincií. Ropné kniežatstvo nakoniec oslobodili spojenecké vojská vedené USA, ale až potom čo Kuvajťania vyhrali morálny zápas s vlastnou zbabelosťou a možnosťou pohodlnej zrady. Presne ten zápas, ktorý Československo v roku 1968 vďaka svojim súdruhom prehralo.
