Len pár dní po piatom výročí vyhlásenia nezávislosti Bieloruska požiadali dvaja stúpenci tejto nezávislosti o politický azyl v USA. Predstavitelia opozičnej parlamentnej strany Bieloruský ľudový front Zenon Pozniak a Sergej Navumčik tvrdia, že prezident Alexander Lukašenko dal istým silám príkaz na ich fyzickú likvidáciu.
V Bielorusku je to totiž tak. V júli 1994 bol demokraticky zvolený za prezidenta bývalý predseda kolchozu a stúpenec tesnej spolupráce s Ruskom a Ukrajinou, ktorý dnes odmieta prakticky akýkoľvek dialóg s ľuďmi iného názoru. Lukašenko v tom čase šéfoval parlamentnej komisii pre boj s korupciou a vzbudzoval sympatie zrejme z podobných dôvodov, ako nedávno v Rusku generál Lebeď. Dnes sa snaží vybudovať prezidentský systém a prakticky znehybniť parlament, v ktorom po vlaňajších voľbách už nemajú väčšinu komunisti. Nezastavuje sa pred násilím - už na jar 1995 prikázal obsadiť budovu parlamentu, keď skupina opozičných poslancov protestovala proti jeho úmyslu usporiadať referendum o tesnejšom zväzku s Ruskom. V máji tohto roku sa situácia opakovala v podobe zásahu hlava-nehlava proti trom demonštráciám "nacionalistov". Referendum je vôbec Lukašenkovou obľúbenou formou potvrdzovania si, že jeho kroky sú demokratické. Vlani mu dali Bielorusi právo rozpustiť parlament v prípade, ak poslanci "hrubo porušujú ústavu". V tomto roku má parlament schváliť jeho návrh ústavy. V opačnom prípade siahne prezident po osvedčenej metóde referenda. V inom ním navrhovanom referende by zase mali Bielorusi odpovedať, či si prajú rozširovanie NATO (!).
A väčšina občanov, ktorých drví ekonomická situácia, zatiaľ dáva svoj hlas Lukašenkovi. Prezident pritom zastavil reformu, banky vrátil pod kontrolu štátu - a finačná pomoc zo Západu sa za týchto podmienok skončila. Bielorusi veria v primknutie k ruskému dubisku. A ak má niekto odvahu verejne prezentovať svoje ilúzie o inej než ruskej ceste, riskuje ranu obuškom.
