Jana Šomošiová, sólistka spevohry bratislavskej Novej scény, prišla na náš rozhovor rovno z hodiny spevu. Priznala sa, že je taká unavená, že ani nevie, či bude schopná premýšľať. Jej profesorka spevu, pani Mimi, teda Mária Kišonová-Hubová, má vraj ešte aj po osemdesiatke poriadnu paru a svojej zverenkyni nič neodpustí. Prináša to však ovocie. Janu Šomošiovú pozná publikum nielen bratislavské, ale aj európske, spieva v operetách, muzikáloch. Dokonca aj v americkej zábavnej show. Vďaka rockovej opere Evanjelium o Márii, ktorú na Novej scéne režíroval Jozef Bednárik, si totiž tento rok zaspievala až v štáte Mississippi.

# Ako ste sa dostali k americkému angažmán?

"Raz po predstavení Evanjelia prišli za mnou do šatne dvaja muži. Sú vraj z Las Vegas a radi by ma obsadili do svojej show. Amerika ma, pravdupovediac, nikdy nelákala. Odrádzala ma už len tá dlhá cesta lietadlom. Okrem toho, profesionálne je pre mňa zaujímavejšia Európa, ovládam nemčinu, v mojom odbore mám väčšie uplatnenie tu. No a zrazu ponuka z čistého neba. Povedala som síce napokon áno, ale nebrala som to príliš vážne."

# Americkí showmani mali od začiatku vytipovanú konkrétne vás?

"Ale nie. Hľadali na Slovensku vhodné typy spevákov a tanečníkov. Zaujímali sa, kde ich môžu vidieť a niekto im poradil, že na Novej scéne sa hrajú muzikály. Vybrali si Evanjelium. To, že som v ten večer spievala práve ja, bola náhoda."

# Kedy ste sa rozhodli, že ponuku definitívne prijmete?

"Rok trvalo, kým som naozaj odcestovala. Stále mi telefonovali a vraveli, čo mám presne vybaviť. Veľmi sa mi do toho nechcelo, priznám sa, niekedy som aj zaklamala, že už mám niečo vybavené, a pritom nikde nič. Až na poslednú chvíľu som zašla na americký konzulát a zistila, že dostať vízum nie je vôbec jednoduché. Vystála som si trojhodinový rad, a povolenie som takmer nedostala. Som slobodná, nevedela som poriadne po anglicky... Už to vyzeralo zle, ale opäť mi pomohlo Evanjelium. Pýtali sa ma, kde pracujem a ja som im začala rozprávať, že spievam Máriu. Ako sa ukázalo, konzulova tlmočníčka predstavenie videla a bola ním nadšená. Začala ho konzulovi ospevovať a ja som dostala vízum na päť rokov."

# Aké boli vaše americké dojmy?

"Prvý týždeň sme strávili v Las Vegas. Balili sa, vyberali kostýmy, dávali dohromady obsadenie. V konkurzoch na ďalších spevákov a tanečníkov ich zaujímal môj názor ako Európanky. Bolo to veľmi príjemné. V show účinkovali aj tigre a levy, takže sme ich nakladali do klietok a potom aj s nimi cestovali autom tri a pol tisíca kilometrov Amerikou. Prešli sme sedem štátov a bolo to veľké dobrodružstvo. Cieľom bolo prímorské mestečko Biloxi v štáte Mississippi. Popri kasíne tu vždy funguje aj divadlo. Najprv idú diváci na show, potom do kasína. Hrajú až do rána, všetko prehrajú a idú domov. Mala som pre nich spievať zmes muzikálových hitov."

# Už v Bratislave vám presne povedali repertoár?

"Nie, ale vedela som, že to pre mňa nebude technicky príliš náročné. Spevu sa venujem pätnásť rokov, išlo o známe piesne zo svetových muzikálov. Navyše nie celé, vždy iba nosná časť. Boli pripravené hudobné podklady, do nich sa nahral môj spev. Na predstavení sa síce spievalo naživo, ale vždy sa krútil aj magnetofón. Ako poistka, v prípade indispozície, sa hneď pustil záznam, bez toho, aby divák čokoľvek zbadal, lebo všetko muselo byť perfektné. Našťastie, ten playback sme nikdy nevyužili."

# Čo to vlastne je - pravá americká show?

"Keď sa u nás povie show, väčšina ľudí to chápe trochu pejoratívne. Spievala som už operu, operetu, muzikál, no po tejto skúsenosti môžem povedať, že show určite nie je čosi menej. Naopak, možno je ešte náročnejšia. V USA je veľmi populárna. Má jednoduchý dej, ktorý rámcuje úžasné tanečné, spevácke výkony. Všetko špičkoví profesionáli. Stále je na čo sa pozerať, program musí diváka strhnúť od prvej minúty. Po javisku sa napríklad prechádzajú prekrásne modelky v nádherných šatách, využívajú sa svetelné efekty, striekajú vodotrysky. No a sú hlavné hviezdy programu, ktorým toto všetko vlastne robí pozadie pre ich výstup. V našej show to boli dvaja iluzionisti. Predvádzali rôzne kúzla, drezúrovali divé zvieratá. Divadlo malo dva a pol tisíca miest, a stále bolo plno. Mnohí už poznali predstavenie naspamäť, a pritom stále reagovali úžasne spontánne. Povzbudzovali, smiali sa, vždy sa na rovnakom mieste zľakli..."

# Vraveli ste, že vaši mecéni boli kúzelníkmi. Naučili ste sa nejaké kúzlo?

"To sa stráži, ale veľmi ma to zaujímalo. Jedno mi prezradili, ale nesmiem to povedať ďalej. No za všetkým je fantastická technická prepracovanosť a veľmi veľa peňazí."

# Spomínali ste levy a tigre. To ste s nimi vystupovali priamo na javisku?

"Áno. A hrozne som sa bála. Síce nás presviedčali, že sú krotké a v zákulisí boli za mrežami, no aj tak to bolo nebezpečné. Bolo si treba dávať pozor, stačil prudký, nepozorný pohyb... Medzi výstupmi sme sa museli rýchle prezliekať a raz sa stalo, že mladý tiger jednej tanečnici poriadne podriapal ruku, iný sa zas chcel pohrať a tanečnicu tak udrel labou, až spadla. A niekedy zvieratá štrajkovali aj cez predstavenie. Čo bolo horšie, lebo neboli v klietke a navyše za sebou idúce čísla boli presne načasované. Zavládlo poriadne napätie, keď sa zrazu obrovský lev začal vzpierať. A namiesto povelu zdvihol zadnú nohu a pocikal celý prvý rad."

# V USA ste strávili dva mesiace. Na divadelné účinkovanie je to pomerne málo. Budete v spolupráci pokračovať?

"Vrátila som sa v máji, dohrala divadelnú sezónu a som veľmi vďačná, že mi vedenie divadla vyšlo v ústrety a mohla som si zobrať pol roka neplateného voľna. V pondelok cestujem do Zürichu, kde budem hosťovať v operetnom galakoncerte. Do Ameriky by som sa mala vrátiť v novembri. Ale ešte sa uvidí. Neznamená to však, že ma diváci Novej scény neuvidia. Naďalej budem spievať v Lehárovej operete Gróf z Luxemburgu."

# Povedali ste, že sa ešte uvidí, či sa do Ameriky vrátite. Prečo?

"Veľmi sa bojím lietadiel. Cestou do USA bolo síce všetko super, no keď som sa mala vrátiť, prehnal sa Amerikou tajfún. Povedala som, že v takomto počasí neodletím, no všetci ma ubezpečovali, že vetrisko je už dávno preč. A zrazu sme sa nad New Yorkom dostali do strašnej búrky. Obrovským Boeingom to hádzalo sem a tam, všetko sa triaslo, padalo, deti plakali, moja spolusediaca sa nahlas modlila a letušky pobehovali a zaťahovali nám záclonky, aby sme nevideli hromy a blesky. Keby to trvalo chvíľku, ale nakoniec sme v takomto hromobytí leteli desať hodín! Keď sme konečne pristáli, zaprisahala som sa, že v živote do lietadla nevstúpim."

# Takže strach z letu môže ohroziť americké angažmán?

"No viete, človek našťastie rýchlo zabúda. V každom prípade na turné do Zürichu, na rozdiel od mojich kolegov, pocestujem vlakom."