vosti zrenia brankárskej osobnosti. Popri nevyhnutnej technickej výbave ide predovšetkým o psychickú finalizáciu, ktorá sa nedá modelovať žiadnym tréningom, zvyká si len v ohni zápasovej atmosféry s kvalitnými súpermi. Pre brankára platí dvojnásobne, že skúsenosti sa nedajú nikde kúpiť. Do smoliarskeho zranenia v prípravnom dueli s Rakúskom v predvečer bratislavského šampionátu B kategórie bol vcelku jasnou jednotkou v našej bránke Eduard Hartmann. Odchytal drvivú väčšinu stretnutí novosformovanej slovenskej reperezentácie (Sheffield, OH v Lillehammeri, C kategóriu v Poprade a v Spišskej Novej Vsi). Okrem toho má za sebou štarty v bývalej federálnej reprezentácii. Okúsil v nej atmosféru na Hrách dobrej vôle v Seattli, stál proti svetovým špičkovým hokejistom na Švédskych hokejových hrách v Štokholme i Izvestiach v Moskve. Pri nominácii na sústredenie pred Svetovým pohárom sa naňho zabudlo s mierne demagogickým argumentom, že v poslednej sezóne neodchytal ani jediný extraligový zápas. Je to pravda, ako aj to, že sezónu obetoval v záujme dokonalej rehabilitácie po náročnej operácii kolena. Hartmann nechcel nič uponáhľať, vyhľadal odborníkov doma i v nemeckom Passau, opatrne zaťažoval kĺby i svaly. Aby mohol v stopercentnom stave bojovať o nomináciu na Svetový pohár, ktorý sa stal novou motiváciou v zrelom štádiu jeho kariéry.
Na rad sa v tichosti dostal už dlhšie pred MS vo Viedni, šampionát však ešte nechcel znásilnovať, trúfal si na Svetový pohár. Takému skúsenému borcovi by určite stačilo na návrat formy zopár prípravných zápasov, profesionáli dobre vedia, ako na to. Lenže od nových reprezentačných trénerov nedostal Hartmann ani šancu. A tí predsa musia najlepšie vedieť, že na tomto kľúčovom poste nie sme tak bohatí, aby sme mohli nechať ležať ladom taký kapitál nezaplatiteľných skúseností. Hartmann sedí v Spišskej Novej Vsi pri televízore a naši tréneri v Montreale majú pred zajtrajším súbojom s Rusmi najmenej jasno v otázke, koho poslať do bránky.
