poddajní, servilní, konformní, lojálni, verní a roduverní - trescú tí neposlušní, tvrdohlaví, vzdorovití nespokojenci, nekonformní opozičníci a pod.
Škála pochvál a trestov je nekonečne bohatá, pestrá a premenlivá, pretože ich poslaním je zasiahnuť jedinca na jeho najcilivejšom mieste. Bože, i ľudské zákony na to pamätajú a venujú obom náležitú publicitu: odmeny a tresty nie sú totiž určené iba tým, ktorí si ich už zaslúžili, ale hlavne tým ostatným, ktorí si o ne ešte len koledujú: z hľadiska moci je totiž každý jednotlivec kandidátom na jedno či druhé, keďže je potenciálnym budovateľom alebo rušiteľom poriadku, takže mu treba nahnať strach pred následkami prípadných nerozvážností a súčasne ho povzbudiť do konštruktívnej, budovateľskej aktivity. Konečným cieľom týchto hrozieb a stimulov je nahradiť racionálnu motiváciu ľudského konania motívmi emocionálnymi a kritický úsudok morálno-etickými zásadami, číže vštepiť do vedomia človeka posvätnú úctu k spoločenskému poriadku, aby ani na chvíľku nezapochyboval o jeho správnosti a slepo, bez rozmýšľania mu slúžil...
V legendách a mýtoch mávajú strach iba zbabelci, zatiaľ čo hrdinovia sú spravidla bez bázne a hany. Hrdinom je ten, kto pre slobodu, lásku, priateľstvo a česť neváha obetovať aj vlastný život, zatiaľ čo zbabelec naopak, pre záchranu vlastného života je schopný zradiť všetky hodnoty a ideály, ba obetovať i vlastnú slobodu. Takýmito naivnými moralitami vyjadroval človek svoje túžby prekonať živočíšne determinanty a povzniesť sa na úroveň vysnívaných bohov. Neuvedomoval si, že strach nie je iba pri kolíske zbabelcov, ale i hrdinov - že nevedie iba k zbabelému úteku pred hroziacim nebezpečenstvom, ale aj k hrdinskej konfrontácii s ním.
Vládnuca moc tieto dispozície a skony ľudskej psychiky od nepamäti a čoraz dômyselnejšie a rafinovanejšie využíva, vyvolávajúc v jednotlivcovi i v masách také reakcie, aké potrebuje na udržanie svojho poriadku. A pretože strach patrí medzi najúčinnejšie nástroje moci, vybudoval si štát ako organizované násilie jeho veľkovýrobu: vyrába ho denne všetkými prostriedkami, ktorými disponuje, od administratívneho aparátu a jeho represívnych orgánov až po propagandu, výchovu a ideologické kanály náboženské i politické. Pomocou strachu umelo vyvolávaného fiktívnymi hrozbami vychováva súčasne adaptabilných zbabelcov, poslušných a verných služobníkov aj statočných hrdinov, schopných hoci aj s nasadením života zachraňovať hodnoty, ktoré označila propaganda za ohrozené. Politici a náboženskí vodcovia totiž od nepamäti presviedčajú svojich stúpencov, že sú ohrození príslušníkmi iného náboženstva, politickej strany, národa, rasy, triedy a pod., aby v nich vyvolaki subjektívnu odpoveď v podobe takzvaného "reaktívneho nepriateľstva" prejavujúceho sa spravidla "reaktívnym násilím". Tento manéver používa každá vládnuca vrstva či trieda na všetkých stupňoch a vo všetkých sférach spoločenského života: používa ho na zaručenie vlastnej bezpečnosti a pokoja práve tak ako na mobilizovanie más do vojnových konfliktov, na odvrátenie pozornosti od niektorých pálčivých problémov alebo na kanalizovanie nespokojnosti. Niet takého nedostatku, ktorý by sa nedal intepretovať ako dielo nepriateľov, a niet takej agresie, ktorá by sa nedala nazvať obranou. A keďže dejiny píšu víťazi, je jasné, že pôvodcami všetkého zla sú vo vedomí národov tí druhí - porazení.
Dnešný človek má pocit, že sa stal pánom prírody a že ju plne ovláda. A skutočne - zabezpečil sa proti jej hrozbám, skrotil jej živly a naučil sa ich využívať. Je mocnejší a bohatší, inteligentnejší a citlivejší, ale aj chúlostivejší, a preto zraniteľnejší ako jeho predkovia. Má viac rozumu a odvahy, ale aj viac strachu: nebojí sa len o holý život, bojí sa aj o stranu hodnôt, ktoré sa stali jeho nevyhnutnými potrebami a o ktoré ho môže spoločnosť obratom ruky pripraviť: ak sa s ňou dostane do konfliktu, môže stratiť všetko - slobodu, priateľstvo, lásku, sebavedomie, sebaúctu i vlastnú tvár... Nebojí sa už brontosaura ani prírodných živlov ako jeho predkovia, ale strachu sa nezbavil: miesto zemetrasenia a sopečného výbuchu má strach z atómovej bomby a namiesto pred Bohom trasie sa pred svojím šéfom a všemohúcim štátnym aparátom. Skúsenosť ho však poučila, že moc reprezentovaná štátom a jeho orgánmi tresce iba svojich protivníkov a že je preto lepšie byť jej spojencom: a tak zo strachu pred možným trestom (o ktorom ani nevie, čím si ho zaslúžil: svojím triednym pôvodom alebo nesprávnym názorom?) - ba často aj z nemotivovaného a nevysvetliteľného strachu, ktorými ho nakazilo jeho okolie, snaží sa takto ohrozený jedinec (ohrozený niekedy len vlastným stihomamom) nakloniť si a udobriť trestajúcu moc, odvrátiť od seba jej hnev, ba dokonca hľadá priamo pod jej krídlami útočište a ochranu. "Seká dobrotu" - nepodniká nič, čím by mohol rozpútať jej hnev a vystaviť sa novému nebezpečenstvu, a preto namiesto riskantnej aktivity volí radšej bezpečnú pasivitu, namiesto slobodného, spontánneho prejavu autocenzúru, namiesto autenticity konformizmus, namiesto experimentu epigónstvo, namiesto fantázie "múdrosť," namiesto básnickej subjektivity vedeckú objektivitu... a tak sa vedome a zámerne zbavuje všetkého jedinčného, až kým celkom nesplynie s poddajnou, ľahko formovateľnou a manipulovateľnou masou onoho ľudského betónu, z ktorého sa budujú piliere spoločenských systémov.
(Z kapitoly Strach a spoločenské mechanizmy)
Autor (1922) je spisovateľ a prekladateľ, člen surrealistickej skupiny v Česko-Slovensku, nositeľ francúzskeho vyznamenania za umenie a literatúru Chevalier de l`Ordre des Arts et des Lettres.