V dvadsiatu nedeľu cirkevného roka našla som na kostolnej lavici letáčik, ktorým ma štátny podnik Vodohospodárska výstavba a ešte akási agentúra pozvali do Čunova, na akt vďakyvzdania za vodné dielo Gabčíkovo, spojený dokonca so slávnostnou omšou. Ruka štátu siahla po mne až sem, kde sa pred ňou chodím ukrývať. Takto šikovne to naša betonárska lobby spískala, aby získala spojencov v radoch dôverčivých. Ovečkám sa tu šikovne podsúva, čo si majú o celom Gabčíkove myslieť a ak náhodou niekedy pod vplyvom ochrancov životného prostredia zapochybovali, nech zabudnú. Ale čo s ovečkami priamo z radov týchto ochrancov?

Budú tých kšeftov s dôverčivosťou potrebovať dosť, najmä keď porozdávajú miliardový majetok Hydrostavu za zlomky jeho skutočnej hodnoty, ako to spravili so Slovnaftom či s VSŽ. Netrúfam si predstaviť, že by som vo viedenskom svätoštefanskom chráme našla letáčik ÖMV, ktorý by ma pozýval vyjadriť vďačnosť za tie najlepšie pumpy, čo znížili únik pohonných hmôt a tak nás teda chránia.

Gabčíkovo nám vytvorilo slovenské more a údajne unikátne podmienky pre vodný šport, takže vychovať nových Martikánov už pre olympiádu v Sidney bude hračka. Pán Binder sa dáva zobrazovať ako stíska gombičky na diaľkovom ovládači, ktorý vyzerá ako ten na televíziu. Ovláda ním prietok vody v kanáli a človeku je úzko, čo by sa stalo, keby mu nedajbože spadol do vody. Poručíme větru, dešti.

Najľahšie sa Gabčíkovom nadchýňajú ľudia, ktorí nevedia, čo to šíre slovenské more pochovalo: neobnoviteľné dunajské ramená, vytvárajúce systém bočných tokov s desiatkami drobných jazierok s čírou, v lete teplučkou vodou. Na hladine vyzdobené leknom a na dne rybami, ktoré vedeli nehybne stáť ako klátiky celé hodiny, až kým to rybár nevzdal. Raz za čas mu to Dunaj vynahradil: po prudkom poklese záplavovej vody zostali v terénnych priehlbniach uväznené krásne exempláre šťúk, zubáčov i obyčajných belíc. Domáci to vedeli a pochytali ich košami bez dna, ktoré bleskovo prirazili o dno a uväznených fogašov prehadzovali do siete. Po siahodlhom a neskutočne náročnom výskume celého bohatstva rastlín a živočíchov sa teraz dejú pokusy, ako čosi urobiť s dôsledkami ľudskej neuváženosti. Reparujú sa škody. A keďže človek siahol do prírody kradmou rukou, výsledkom je napríklad premnoženie kormoránov, ktoré kradnú ryby iným rybám, vode i človeku.

Je pravda, že projekt diela, ktorý si poležal desiatky rokov v šuplíkoch sa podobá na iné vodné diela, lenže postavené pred tridsiatimi-štyridsiatmi a viac rokmi. Vydávať ho dnes za technický úspech je možné iba v prostredí, ktoré nerozumie, o čo vlastne ide. Kritický človek by však mal porozmýšľať, ako je to s technickou dokonalosťou Gabčíkova, keď sa mohli po takom krátkom čase odtrnúť nejaké vráta a zablokovať tak priechodnosť Dunaja pre medzinárodnú prevádzku. Alebo ako súvisí s technickými parametrami havária ukrajinského Zernogradu a celý spôsob jej riešenia, keď nik nevedel, ako loď oslobodiť zo zajatia. Ak je pán Binder presvedčený, že "Slovensko má v našom nádhernom Dunaji veľký dar", nemali by to prijať ľudia, ktorí majú doma atlas. Z celej dĺžky Dunaja od prameňa v nemeckom Čiernom lese až po Čierne more patrí Slovensku najkratší úsek tejto vyslovene medzinárodnej rieky a aj to z veľkej časti iba po jednom brehu. Ako každé neprimerané a prírode cudzie veľké technické dielo nesie Gabčíkovo v sebe nepredvídateľné riziká a ak už je, najtaktickejšie by bolo o ňom pomlčať, už aj kvôli medzinárodnému súdnemu sporu so susedným Maďarskom. Gabčíkovo, ako potvrdila vleklá havária vrát, je pre všetky podunajské krajiny danajským darom. Oslavovať omyl vďakyvzdávaním trúfalým zneužitím nevedomosti.

Autor: Miloslava Kodoňová Autorka (1931) je novinárka