Nielen jednotlivec, ale dokonca i moderný štát sa bez istých životných rituálov nezaobíde. Angličan Robert Fulghum ich nazýva "obrazcami zmysluplných činov", ktoré opakujeme. Slovensko je nový štát, možno potrebuje ešte nejaký čas, aby si ujasnilo svoju tradíciu, zmysel svojej existencie, zásady životného štýlu. Od toho sa odvíja aj spôsob osláv a spoločenskej zábavy. Slovenská republika sa však deklarovala ako demokratický štát, a už to mnohé predznamenáva. Demokracia sa oslavuje inak ako diktatúra, republika inak ako monarchia alebo totalitný štát. Monarchia miluje neprestajné uctievanie, vlastenecké nadšenie, hlučné holdy a skandovanie hesiel. Aj republika si zavše potrpí na občiansky pátos, neznáša však, ak sa vyjadruje zbytočnou obradnosťou, poctami, volaním davu, hurá vlastenectvom. Už aj z toho je zrejmé, že viaceré rituály a oslavy, ktoré sa na Slovensku v posledných rokoch zaviedli, nemôžu mať dlhú životnosť. (Ak to, pravda, s demokraciou myslíme vážne!) Jedny sú umelo vytvorené (napr. 1000 dní SR), ďalšie si vypožičali dekorácie z 19. storočia (vatry, plte), iným chýba demokratický duch otvorenosti a uvoľnenosti. Ba niekedy nie je ani ktovieaký dôvod na oslavy a oslavuje sa! Zoberme si najčerstvejší prípad - odovzdávanie certifikátov krajských, resp. nových okresných miest. Vzniknú nové úrady, predĺžené ruky vládnej exekutívy. Ešte nevedno, čo prinesú. Čo sa však pri tejto príležitosti dialo v Žiline, pripomínalo skôr udeľovanie lénnych práv v dákom stredovekom kráľovstve. Oslavy síce usporiadal tamojší primátor, ale vláda na čele s premiérom sa na nich veľmi aktívne zúčastnila. Tým odštartovala "šnúru" podobných slávností v ďalších siedmich krajských mestách. Miestni štréberi sa začínajú predháňať v úsilí prijať certifikát v čo najobradnejšej, najokázalejšej a najlojálnejšej atmosfére. A čo na to občan? Mnohému občanovi nie je veľmi do osláv, má iné starosti. Ale ak mu ponúknete zadarmo pivo a guláš, možno aj príde, vypočuje si jedným uchom vaše plamenné reči a pomyslí si: to už tu raz predsa bolo.
Autor: VLADIMÍR JANCURA, Pravda 20. 8. 1996
