minister priamo riadil vyše dvesto inštitúcií". Týmto príspevkom chcem uviesť veci na pravú mieru, ale netrúfam si a ani nechcem naprávať charakter pani Podhradskej. Musím však konštatovať, že nehovorí pravdu, a keďže má prístup k informáciám o činnosti ministerstva aj v minulosti, hovorí nepravdu vedome - teda klame.

V novembri 1990 som do veľkej zasadačky bratislavskej "Dimitrovky" pozval riaditeľov a vedúcich pracovníkov divadiel, múzeí, galérií, pamiatkových správ, knižníc i kultúrnych domov z celého Slovenska. Zišlo sa asi šesťsto odborníkov. Témou stretnutia bola zmena, ktorá nastala v štruktúre správy vecí verejných na Slovensku v súvislosti so zákonmi o obecnom zriadení a miestnej štátnej správe. Tieto zákony založili obecné a mestské samosprávy. Zároveň zanikli kraje a okresy, nadobúdali novú vnútornú podobu. Všetky kultúrne inštitúcie, ktoré financovali niekdajšie krajské a okresné národné výbory sa ocitli o vzduchoprádzne. Mali dve možnosti. Prvou bol prechod pod finančnú správu miest, druhou pod ministerstvo kultúry. Tú druhú možnosť som všetkým zúčastneným ponúkol. Vychádzal som z oprávneného predpokladu (ktorý sa potvrdil), že mestá budú mať ekonomické problémy a kultúrne inštitúcie sa pri plánovaní rozpočtu dostanú na posledné miesto. O tomto návrhu diskutovali všetci prítomní. S výnimkou Bratislavy, ktorá si ponechala vo vlastnej správe všetky kultúrne domy, Mestskú galériu, Mestské múzeum a Mestskú pamiatkovú správu, sa nakoniec všetci rozhodli prejsť pod ministerstvo kultúry. Dohodli sme sa, že ministerstvo pripraví nové štatúty pre všetky organizácie. Štatúty, ktoré im zabezpečia právnu subjektivitu a voľnosť pri rozhodovaní o činnosti organizácie. Stalo sa. Zároveň sme pripravovali postupný prechod (v súčinnosti s novým zákonom o územnom členení Slovenska, z ktorého mali vyjsť regionálne samosprávy) týchto inštitúcií nazad do regiónov, v ktorých pôsobia, pričom na ich financovaní sa mali podieľať tri zdroje - mesto, v ktorom sídlia, regionálna samospráva ako širší územný celok a napokon štát cez ministerstvo kultúry. Celý proces sa mal udiať v rokoch 1993 až 1996.

Aká je však dnešná realita? Ministerstvo kultúry nedemokraticky, bez konzultácie s organizáciami zrušilo ich právnu subjektivitu a nezmyselne ich zlúžilo (napriek tomu, že majú rozdielne zameranie) pod jednu riadiacu strechu, navyše mimo nových územných celkov. Minister sa schováva pred verejnosťou, a jeho hovorkyňa drzo a bezostyšne klame, keď hovorí, že ide o decentralizáciu a posilnenie demokracie.

Autor: Ladislav Snopko minister kultúry SR v rokoch 1990-1992