Tibor Kováč, invalidný dôchodca Košice, 59-ročný: "Pre mňa je to osobná a životná tragédia. Pri plnení svojich pracovných povinností fotodokumentaristu Technického múzea v Košiciach ma trafila guľka z ruského guľometu, len zázrakom som prežil a do smrti som odkázaný na invalidný vozík. Ešte za federácie som bol odškodnený sumou 90-tisíc korún - len o 10 tisíc menej ako maximom, ktoré dostávali pozostalí po živiteľovi rodiny, no viac mi pomohla morálna pomoc v masmédiách. Dodnes nie je ukončený súd o náhradu za pracovný úraz, pretože môj bývalý zamestnávateľ spochybňuje pracovný príkaz na akciu, ktorá zmenila môj život. Je príznačné, že spochybňovanie sa začalo po odstránení Dubčeka od moci, no dodnes trvá. Predložil som nové dôkazy o svojej pravde, pokračujem štvrtý rok v obnovenom procese a neprestávam veriť v nezávislosť súdov."
Dr. Alexander Duleba, politológ, Prešov, 29-ročný: "Pred 28 rokmi som nemal ani dva roky, napriek tomu vnímam udalosti z 21. augusta 1968 ako vážne memento. Ako niečo, čo sa musí vždy pripomínať po všetky generácie. Je hriech nebrať si z histórie poučenie. Slovensko by malo mať na pamäti, že ako malá krajina sa môže kedykoľvek stať obeťou veľkej politickej hry, ktorá nás môže kedykoľvek ohroziť. Našu suverenitu aj bezpečnosť. Preto nesmieme robiť dobrodružnú zahraničnú politiku, ako sa to deje dnes. Slovenská republika je odsúdená robiť politiku spojenectva. Jedinou zárukou aby sa už nikdy nezopakoval 21. august 1968, je dnes členstvo Slovenska v NATO."
Daniel Rusnák, starosta mestskej časti Košice-KVP, 37-ročný: "Pred šiestimi rokmi som si myslel, že 21. august 1968 bude pre mňa už len nepríjemnou spomienkou. Dnes, keď sa nad tým zamyslím, mi súčasný návrat boľševizmu do našej každodennej reality symbolizuje aj ten rachot tankov a lietadiel spred 28 rokov. Vtedy som mal deväť a bál som sa, teraz akoby sa ten strach vracal opäť medzi ľudí. Je tu teda isté prepojenie, ale i výzva pre dnešok - nebáť sa. Strach je zlý radca, lepšia je pravda. Nenahovárajme si, že súčasná orientácia Slovenska na východ nejestvuje. Akoby sme sa stále nedokázali poučiť z tých tragických udalostí okupácie. Pritom máme len jedinú možnosť a záruku bezpečnosti - v EÚ a NATO."
Michal Bujda, Bardejov, 57-ročný: "21. august 1968 už nie je pre mňa taký dôležitý, aby som sa ním podrobnejšie zaoberal. Žijeme v inej dobe, ktorá má svoje vážne problémy, žiadajúce si rýchle riešenia. Pokiaľ ide o augustové výročie, dodnes nie je jasné, či vojská Varšavskej zmluvy niekto pozval, alebo sa pozvali sami. Podľa toho, kto ich vlastne pozval je potrebné hľadať aj aktuálne posolstvo pre dnešnú dobu."
Ján Korýtko, Bardejov, 33-ročný: "Vpád vojsk VZ som zažil ako 6-ročné decko, ktoré ešte vtedy nič nechápalo. Pre mňa to bola veľká atrakcia, keď som na vlastné oči videl vojenské autá a tanky, aké predtým bolo možné vidieť iba vo filme. Samozrejme, že dátum 21. august 1968 má dodnes v sebe veľa poučení nielen pre našu zahraničnú, ale aj pre vnútornú politiku. Naši politici najmä teraz, keď je SR samostatným štátom, by nemali zabúdať na to, že politiku a štát by mali viesť takým smerom, ako si to praje väčšina občanov a nielen malá skupina, ktorá ak si to zmyslí, rozhodne sa otočiť vývoj úplne iným smerom podobne ako sa to stalo po 21. auguste 1968."
Blažej Herman, Tatranská Kotlina, 61-ročný, v augustových dňoch `68 redaktor slobodného rozhlasového vysielača Severovýchodné Slovensko: "Som hlboko sklamaný stavom verejného a politického života na Slovensku. S aktívnou podporou jednej tretiny voličov a pasívnou zvyšných dvoch tretín sa dnes, podobne ako po auguste `68 odkláňame od presadzovania demokracie do života. Vtedy za tento ideál zomierali v uliciach slovenských miest mladí ľudia. Dnes naša zahraničná politika opäť koketuje so spojenectvom s vtedajšími agresormi. Žiaľ, že nám, Slovákom, jednota zvykne vydržať iba krátku dobu - ako v auguste `68, v novembri `89 v emotívnom vypätí, ale zakrátko jednota pominie a entuziazmus už iba blkoce. Najbližšie pravdepodobne národ zjednotia "chlebové" nepokoje, teda zhoršujúca sa sociálna situácia a možno druhá, tretia generácia si uvedomí príčiny."
Miloš Sálus, 22-ročný, Tatranská Lomnica: "Priznám sa, že sám nie som spokojný s tým, ako málo o auguste `68 viem. Z gymnázia, ktoré som absolvoval pred štyrmi rokmi, neviem o 68. roku nič, základné informácie mám z rodiny, od matky, a v televízii som videl niekoľko dokumentárnych zostrihov, najmä z udalostí v Prahe. Meno Palach je pre mňa vysoko morálnym pojmom. Nechcel by som, aby sa v nejakej forme toto obdobie vrátilo - mám na mysli čas po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy a potom normalizácia."
