Podstatou mierového procesu na Blízkom východe je princíp "územie za mier". V prípade izraelsko-palestínskych rokovaní to znamená postupný odsun izraelskej armády z okupovaných území na západnom brehu rieky Jordán a v pásme Gazy a zastavenie výstavby židovských osád na týchto územiach. To všetko výmenou za zmenu Charty Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) a zastavenie ozbrojeného boja proti židovskému štátu. Po uzavretí dohôd v nórskom Oslo v roku 1993 medzi izraelskou vládou Jicchaka Rabina a OOP Jásira Arafata sa táto politika s určitým meškaním oproti pôvodnému harmonogramu dodržiavala z oboch strán. Proces výmeny územia za mier sa zadrhol začiatkom tohto roku, keď po sérii samovražedných atentátov uskutočnených členmi militantného islamského hnutia Hamas labouristická vláda Šimona Peresa pozastavila odsun izraelských vojakov z Hebronu.
Oveľa výraznejší zvrat v politike voči Palestínčanom urobila minulý týždeň pravicová vláda Benjamina Netanjahua, keď minister obrany Jicchak Mordechai dal súhlas na rozmiestnenie 300 mobilných buniek v židovských osadách na palestínskych územiach. Je to totiž prvý krok k návratu politiky osídľovania okupovaných území. Výstavba osád na palestínskych územiach pritom bola zmrazená v roku 1992, teda ešte pred podpísaním dohôd z Oslo.
Je prirodzené, že takéto rozhodnutie sa stretlo s jednoznačným odsúdením zo strany palestínskych predstaviteľov. Veľmi jasne to formuloval na rokovaní s izraelskou delegáciou palestínsky minister občianskych záležitostí Džamil Tarífí, ktorý povedal, že ak si "Izrael praje mier so zachovaním vlastnej bezpečnosti, my mu hovoríme, že nebude mier s kolonizáciou". V prípade budovania osád na palestínskych územiach nemôže Izrael počítať ani s podporou medzinárodného spoločenstva, pretože podľa všetkých rezolúcií OSN ide o okupované územia. Preto rozhodnutie izraelskej vlády môže premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi priniesť iba krátkodobé politické zisky, pričom z dlhodobého hľadiska riskuje veľké straty.
