Niektoré spišské mestá, mestečká a dediny majú v týchto mesiacoch pamätné jubileá a oslavy výročia udelenia mestských práv. Patrí medzi ne Vrbov v okrese Poprad, ktorý bol až do roku 1876 mestom. Pritom ale prevládajúca väčšina domov bola z dreva. Mestský ráz dokladali mestské výsady a pôdorys historického jadra. Zhubné požiare nezanechali pamiatky po pôvodnej výstavbe. Zachovali sa len pôvodné názvy ulíc. Keď vrchnosť prikázala budovať všetky objekty z tvrdého materiálu (kameň, tehla), do konca 19. storočia nadobudol Vrbov mestský ráz. Z celkového počtu murovaných objektov je už len nepatrný zvyšok takých, ktoré ešte do roku 1953 patrili medzi klenoty mestského ľudového staviteľstva v priľahlých uliciach a uličkách (mešťanov, roľníkov, remeselníkov a obchodníkov), a mestskej chudoby podomkov (Gesind). Po odsune občanov nemeckej národnosti od roku 1946 vlastne do súčasnosti sa adaptujú domy (prestavba pôdorysu, odstraňovanie fasád s plastickou výzdobou pillastrami a rímsami). Mnohé sa už asanovali a ďalšie čaká asi podobný osud. Na miestach pôvodných objektov boli vybudované nové, nevkusné priamo v historickom jadre mesta.
V rokoch 1952-1953 sa pričinil Mestský národný výbor vo Vysokých Tatrách (na podnet autora tohto príspevku) o architektonický výskum mestskej a ľudovej architektúry v okrese Poprad a Kežmarok Katedrou architektúry SVŠT v Bratislave. Zistilo sa, že v roku 1953 boli vo Vrbove za typické objekty považované domy číslo 15, 166 a 172. Podobný osud postihol Tvarožnú, Huncovce, Veľkú Lomnicu, Matejovce, Žakovce, Ľubicu atď. Dom číslo 15 patril vo Vrbove do skupiny tretej triedy, majiteľovi sociálne treťotriednemu. Bol stavaný z kameňa, so sedlovou strechou šindľovou, s krokvovou konštrukciou. Vstupná brána do siene (dufart) bola zhotovená z dosák s vetrákom. Stropy v izbe a kuchyni boli zo zrubov a dosák, podobne i dlážka (diľe). Senník, chlieviky, maštaľ a hnojisko boli pod jednou strechou. Fasáda mala podmurovku v ružovom a červenom kolorite.
Domy číslo 166 a 172 stoja pri hlavnej komunikácii. Sú z kameňa, jednoposchodové s valbovými strechami, pokryté šindľom. Patrili do prvej triedy meštiackych domov. Krokvové krovy mali závetrie. Obytné izby boli v prízemí, zatiaľ čo poschodie slúžilo ako sýpka, keďže to boli roľnícke domy. Pôdorys mal vertikálne členenie. Obytná časť pozostávala z kuchyne, izby a komory, do ktorej sa vchádzalo zo siene (dufartu). Dvere medzi izbami boli svlakové, povaly zrubené a z dosák, okná šesťobločnicové, dlážky v kuchyni z hliny, v izbe z dosák. Fasády obidvoch domov boli bohato vyzdobené pillastrami, korintskými hlavicami na stĺpoch a pätkami. Nad oknami boli polokruhovité plastiky, lomené kružnice, brána do siene z dreva s plastickou výzdobou v geometrickom riešení. Priehľadný poloblúk nad dverami bol vyzdobený slnečnými lúčmi vychádzajúceho slnka, z dreva. Typická šedá farba fasády reprezentovala vtedajšiu bytovú kultúru.
Tieto domy s ostatnými do roku 1946 a roku 1953 tvorili vo Vrbove architektonickú jednotu a mestský ráz v dožívajúcich slohoch na prelome storočí. Dožili a dožívajú... Nerozumným a neodborným zásahom sa narušil urbanistický charakter tohto kedysi romantického mesta. V súčasnej turistickej konjunktúre, do ktorej sa Vrbov začleňuje, je tu absencia zaniknutých objektov. Okrem skromného počtu, ktorý tu ešte existuje, už len rímskokatolícky kostol sv. Serváca, renesančná zvonica a ev. a v. kostol v historickom pôdoryse mesta je pre turistu príťažlivý.
