Možno je drzosť byť šťastným človekom. Jednoducho prísť a povedať: Tak tu som. Možno je drzosť byť kresličom "vtákovín", vytrvalo tretím mušketierom. Možno je drzosť mať svoj vlastný komplexný celok zmätkov. Možno je drzosť ignorovať čas a nechať ho plynúť popri sebe, nestúpať do tej istej rieky, ba ani len na to nemyslieť. To všetko sa však dá. Možno je drzosť prichádzať a odchádzať úpne nečakane, vstupovať do života ľudí ako najgeniálnejšia myšlienka - úplne samozrejme, bravúrne ľahko a pritom naliehavo. Možno je drzosť mať sny a ohromnú silu v sebe ich zhmotňovať na počkanie. Možno je drzosť precítiť priateľstvo až do špiku kostí, ignorovať bolesť, nepoznať trápenie... Vari naozaj? Možno je drzosť strúhať mrkvu, mať kladný vzťah k ženám a v kolektíve byť obľúbený. Možno je drzosť tvrdiť, že Adam musel byť nešťastným človekom, chudákom odsúdeným žiť s jednou ženou... Možno je drzosť žiť in medias res. A práve tak aj zomierať.
Milý Karol Miček z Betliara! Keď onedlho dorazíš do karikaturistického neba, určite tam bude hneď veselá partia. Ako všade, kde si bol... A nám, tvojim pozemským priateľom, zostane len minulý čas a spomienky. Našťastie aj tvoje kresby. A v kútiku duše malá-malilinká nádej, že kdesi na inom mieste nášho rozpínavého vesmíru opäť vstupuješ do miestnosti a úplne samozrejme hovoríš: Tak tu som! Nejaký El Cato a mám vás všetkých rád!
