občan nevníma skutočnosť, bájky a rozprávky sú mu pochopiteľnejšie. Tretina občanov verí aj tomu, čo je neuveriteľné len preto, že to hovorí zbožňovaný idol. Druhá tretina je ľahostajná, nevolí, nemá zodpovednosť, stačí jej kritizovať pri poháriku. Posledná tretina sa síce zamýšľa, navrhuje zlepšenia, ale nik ju v čase tyranie väčšiny nepočúva a neakceptuje jej návrhy. Ostáva mizivé percento intelektuálskej špičky, ktorá musí kolabovať zo stavu našej spoločnosti a najmä jej politickej reprezentácie. Od politickej naivity SDĽ až po odôvodnenia ministerstva zahraničných vecí sa normálny občan musí len s nevôľou a nechuťou odvrátiť. Odzrkadľujú to aj prieskumy verejnej mienky, keď najmenej dôvery požíva vláda a parlament. Ale kedy občania-voliči konečne pochopia, že nielen vrcholoví politici, ale najmä programy ich strán a hnutí sú pre nich dôležité? Kedy pochopia, ako sa tvorí "kapitálotvorná" vrstva ľudí naklonených vládnucim a kto je príčinou zhoršujúcich sa životných podmienok? Štyridsať rokov ohlupovania národa má svoje následky. Znovu sa darí tým, ktorí počas budovania socializmu žili na úrovni kapitalistov, lenže bez ich úsilia. Zvyk je železná košeľa. Nenadarmo sa hovorí, že myslenie bolí. Preto sa mnohí občania nedokážu preorientovať z baranieho efektu na samostatne mysliacich a konajúcich. Svedčia o tom i davy predajachtivých pofidérnych dlhopisov. Dovtedy, kým občan nepochopí podstatu rozdielu medzi rečičkami a sľubmi pred voľbami a činmi po voľbách, bude si musieť uťahovať opasok len on sám. Kedy si konečme zložíme klapky z očí?