Od roku 1979, keď sovietske vojská obsadili Afganistan, až do roku 1992, keď túto krajinu opustil posledný sovietsky vojak, bola krajina rozdelená na dva tábory. Menší s podporou Moskvy krajine vládol, väčší s podporou Islamabadu a Washingtonu proti nemu bojoval. Aj keď hnutie mudžáhidov nebolo homogénnym hnutím, bolo v tom čase jednotným, pretože malo spoločného nepriateľa - sovietsku armádu a komunistický režim v Kábule. Pádom režimu a odchodom sovietskych vojakov zmizol spoločný nepriateľ, a teda i spoločný záujem - jeho porážka. Naopak, záujmom všetkých mudžáhidov sa stalo získanie moci v krajine. To bol svojím spôsobom aj spoločný záujem, lenže oficiálna moc (vláda) v štáte môže byť len jedna a záujemcov o ňu bolo viac. Žiaľ, po zuby ozbrojeným mudžáhidom sa po trinástich rokoch bojovania zdalo oveľa prirodzenejšie moc vybojovať, ako sa o ňu uchádzať v demokratických voľbách. To znamenalo pokračovanie tragickej občianskej vojny v krajine systémom každý proti každému, počas ktorej sa vyprofilovalo niekoľko najsilnejších zoskupení, z ktorých každé kontroluje určitú časť krajiny. Prelom do tejto situácie vnieslo hnutie Taliban, ktoré vzniklo v roku 1994 a v priebehu krátkeho času zaznamenalo neuveriteľné vojenské úspechy. Práve tie spolu so skutočnosťou, že vodcovia Talibanu považujú všetkých bývalých mudžáhidov, ktorí bojovali proti Nadžíbulláhovmu komunistickému režimu, za zločincov zodpovedných za súčasnú anarchiu v krajine, priviedli bývalých spojencov a neskôr úhlavných nepriateľov opäť za spoločný rokovací stôl. Najprv sa koncom mája dohodli dvaja bývalí zarytí nepriatelia a vodcovia dvoch najsilnejších frakcií - prezident Burhanuddín Rabbání a terajší premiér Gulbuddín Hekmatjár - na vytvorení silnej vládnej koalície. V posledných dňoch začala táto koalícia rokovať aj s vodcom tretej z najsilnejších frakcií, uzbeckým generálom Rašídom Dóstumom. Aj keď ešte zďaleka nie je ruka v rukáve, tieto politické rokovania naznačujú, že všetci traja vodcovia berú hrozbu zo strany Talibanu vážne. Pre pokojnú mierovú budúcnosť Afganistanu je však potrebné, aby sa politickí a vojenskí lídri dokázali spojiť nielen PROTI niekomu a niečomu, ale aj ZA niečo. Napríklad za ukončenie občianskej vojny a vytvorenie demokratického prosperujúceho štátu.