Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Nemajte obavy, vojna bude pokračovať *Televízny klam a skutočnosť: Ako televízni spravodajcovia uspokojujú stúpajúci dopyt po nekrofílii

Irena Brežná sprevádzala tím švajčiarskej televíznej redakcie "10 vor 10" zničenými územiami Čečenska. Vo svojej reportáži spochybňuje pravdivosť vojnovej televíznej žurnalistiky. "Už dávno som tušila, že svet nie je taký, ako vyzerá v televízii. Teraz ..

Irena Brežná sprevádzala tím švajčiarskej televíznej redakcie "10 vor 10" zničenými územiami Čečenska. Vo svojej reportáži spochybňuje pravdivosť vojnovej televíznej žurnalistiky. "Už dávno som tušila, že svet nie je taký, ako vyzerá v televízii. Teraz som mala možnosť vidieť, ako sa to robí," napísala v sprievodnej poznámke.

Kto sú títo filmári, čo nás v istý júnový večer v nemecko-švajčiarskej televízii obdarovali vojnovými troskami Grozného a drásajúcim záberom dievčatka, ktoré si z týchto trosiek postavilo detskú izbu? Musia to byť citliví ľudia, čo nakrútili práve túto sekvenciu a z hŕby materiálu ju vybrali ako záverečnú scénu, aby nám pripomenuli, že Čečensko je svetom opustené práve tak ako toto dievčatko. Určite títo novinári po nakrúcaní pohladili svojou teplou rukou od sadzí ščernenú ofinku dievčaťa, a namiesto divákov mu pevným hlasom prisľúbili síce čosi nepravdivé, zato pekné: "Neboj sa, Kristína, naši ľudia sú s vami, spoločnými silami opäť postavíme vaše mesto," a ako zálohu za svoj sľub venovali Kristíne na rozlúčku guľôčkové pero s červeno-fialovými insígniami SF DRS.

Skryť Vypnúť reklamu

Samozrejme, že to tak nebolo. V zmluve niet dodatočnej klauzuly, ktorá by za takéto srdečné napätie garantovala vyšší honorár. Ani povesť angažovaného žurnalistu si nezískate tým, že starenke v zbombardovanej dedine Samaški, ktorej nič nezostalo okrem spola obhoretých šiat, darujete sliepku. Len ťažko by ste mohli požadovať od tejto analfabetky písomné potvrdenie o vašich výdavkoch a v zürišskom televíznom štúdiu vám bez potvrdenky nič nepreplatia. A nemôžete predsa zo svojho vrecka nakupovať darčeky pre všetky tie nariekajúce staré matky v krízových oblastiach, či pritisnúť si ich v strelným prachom zapáchajúcich šatách na hruď. Treba zachovávať úctivú vzdialenosť. A nie je to pre túto sedliačku dostatočná pomoc, ak nakrútime, ako sa zahanbene pokúša skryť svoje slzy na múre svojho rozbombardovaného domu, za čo v Zürichu zožneme pochvalu: To je ale citlivo urobené!

Skryť Vypnúť reklamu

Napokon, filmovanie je práca ako každá iná. Novinári nemusia zložiť prísahu, že budú sentimentálnymi humanistami. Človek sa snaží prežiť a bráni sa, ako len vie. Keď na moskovskom letisku krátko pred odletom do Grozného hladká prosíkavo rómske dievčatko lakeť nášho režiséra, ten napne všetky svaly, odvráti tvár a mlčky zíza do prázdna. Dievčatko vyzerá dobre živené, pekne oblečené, svoju rolu hrá šarmantne a režisér sa bráni neochvejne a vytrvalo. Zostáva verný svojim zásadám, k čomu patrí ísť na vojnu s polkilogramovou zbierkou zlatých reťazí okolo krku a s náušnicami, ktoré vari v istej zürišskej diskotéke vyzerajú dokonca decentne. A že sa našim kaukazským sprievodkyniam na každom kontrolnom bode točí hlava od strachu, aby vyhladovaní ruskí regrúti alebo bezcitní žoldnieri nezajali celý náš tím len preto, aby ulúpili režisérov poklad, alebo ešte horšie, aby čečenskí kriminálnici neznevážili meno svojej krajiny - to je jednoducho cena, ktorú treba zaplatiť za to, že máme šťastie sprevádzať takú vyhranenú osobnosť. To je individuálnosť.

Skryť Vypnúť reklamu

Človek zostáva sám sebe verný, stále rovnaký a svet vyzerá od reportáže k reportáži podobnejší a znesiteľnejší. Aké zdesenie nad kolegyňou, ktorá poruší pravidlá a na trhu v Groznom kúpi za jeden švajčiarsky frank ceruzky pre syna našej čečenskej hostiteľky! Načo? Ten chlapec je aj tak rozmaznaný, mieni kameraman. A aká provokácia, nežiadať za to účet, keď on nútil ešte aj starého vrátnika v moskovskom hoteli, aby podpísal potvrdenku o sprepitnom. Vrátnik, spotený od hanby, sotva naškriabal svoje meno. Zato nech len naša čečenská filmová hrdinka Maja veľkodušne zaplatí kokakolu pre celý štáb sumou, ktorá robí česť hocijakej zürišskej kaviarni, a samozrejme, bez potvrdenky. Maju filmovali v šatách z humanitnej pomoci uprostred jej rozbombardovaného domu, a nechcú jej zobrať aj tú poslednú radosť z jej exotickej pohostinnosti tým, že by jej zaplatili výdavky za štvordňové nakrúcanie.

Skryť Vypnúť reklamu

Aká nenávisť však postihne kolegyňu, ktorá chce v dedine Samaški, pozostávajúcej už len z ruín, kúpiť v akomsi provizórnom kiosku keksy, aby ich venovala osemročnému Šamilovi, ktorý jej na výmenu daruje prázdne nábojnice a dokonca celú vybuchnutú bombu. Žena, ktorá zachránila tento balíček keksov pred rabujúcimi ruskými vojakmi, nielen že zaň nechce nijaké peniaze, ale pridá cudzinke ešte aj importovaný banán. A cudzinka daruje banán dievčatku, ktorej zabili otca pred jeho očami a matka mu zahynula počas bombardovania. Ale to už z ruín vyliezajú nespočetní súrodenci dievčatka, ktorým nerozumná kolegyňa rozdá všetky pomaranče a jablká, ktoré daroval štábu čečenský šofér. Režisér právom ukončí túto chaotickú komunikáciu. Navyše sa objavujú ženy, z ktorých každá by si chcela v troskách svojho domu uctiť vzácnych hostí čajom a malým pohostením, tým posledným, čo ešte majú alebo si rýchlo požičali od susedov. Na to už vôbec nemôžeme pristať, navyše, je horúco a počuť ruské vrtuľníky, ktoré bombardujú neďaleký Bamut. Pre korešpondentov to len celú vec skomplikuje, vyvoláva zbytočné vibrácie, podrýva pracovnú morálku. Ešte hlbšie sa treba utiahnuť do istoty svojich zásad: nijaké darčeky, nijakým nadbytočným slovom či gestom nedať najavo solidaritu, príliš nerozmýšľať, aby sme neodbočili od spoľahlivej stopy sĺz v ruinách po celom svete.

Skryť Vypnúť reklamu

SLIVKOVÝ KOLÁČ

Čo na tom, ak prehliadneme, že práve Čečensko nie je krajinou sĺz, že plač nad vlastným osudom tu patrí k zlému tónu. "Sme horský národ. My neplačeme. Nech za nás plačú hory," tak sa tu hovorí a tak sa tu bojuje. Takáto diferenciácia asi škodí televíznej kariére. Angažovaný filmár verí v pevný fundament zjednocujúcich sĺz všetkých národov. Kamera mieri na niekoľko starých sedliačok na lavičke vedľa zničeného domu v Samaškách. Neplačú, ale jedna veci znalá žena im dá znamenie a v tej chvíli spustia všetky naraz. Samozrejme, táto scéna vo filme zostane.

A pritom stoické správanie patrí ku kultúrnym zvláštnostiam tohto nepoddajného národa. Starí ľudia, ktorí rozprávajú, ako ich v roku 1944 na Stalinov rozkaz nahnali do dobytčích vagónov a deportovali do Kazachstanu, či matky, ktorým práve ruskí vojaci vytrhli z rúk ich synov, aby ich odvliekli do takzvaných filtračných táborov, hovoria udivujúco vecne.

Skryť Vypnúť reklamu

Zato z filmu bude vystrihnutá scéna, v ktorej starý sedliak zo Samašiek, ktorému agresori zabili syna, dcéru aj zaťa a z domu mu nechali len jeden múr, dôstojne hovorí do kamery: "Všetko, čo nám Boh posiela, nás teší." Pochopiť toľkú duchovnosť, to nemôžeme žiadať ani od nadriadených v Zürichu, ani od divákov. Pretože kto o niečo prišiel, ten žaluje. Umenie nakrútiť takýto sedemminútový film za pár dní v úplne neznámej krajine spočíva v zjednodušení zjednodušenia. Ak je toho na človeka veľa, siahne k osvedčeným klišé.

Vojna, ako každý vie, to sú nariekajúce matky, uniformovaní muži so zbraňou na pleci a deti, hrajúce sa v troskách. Tieto obrázky sa osvedčili už aj z iných vojnových oblastí. A, samozrejme, nesmú chýbať napuchnuté mŕtvoly.

Skryť Vypnúť reklamu

Pred strihaním dokumantárnych záberoch o masových hroboch v Groznom v zürišskom televíznom štúdiu si režisér prinesie kokakolu a slivkový koláč. Kolegyňa za strihačským pultom sa ho neveriaco spýta: "Hádam teraz nechceš jesť?" "Ale áno," odpovie jej korešpondent a posype si koláč celým vrecúškom cukru. Potom sa zjavia rozkladajúce sa telá v otvorenom masovom hrobe, režisér s chuťou prežúva a keď sa v zábere kamera približuje k už sčernalému zadku bezhlavého tela, až sa človeku zdá, že vletí dovnútra, dosiahne režisér vyvrcholenie: "Teraz, takto je to dobre." Strih.

NECHCENÉ HRDINSTVO

Pri takomto uvoľnenom narábaní s mŕtvolami sa naši Afganistanom, Libanonom, Bosnou ošľahaní kolegovia nestarajú o to, že pre Čečenov sú ich mŕtvi tým najposvätnejším, že sú s nimi spojení hlbšie ako so živými. Počas bombardovania vybiehali mnohí muži a ženy z úkrytov, aby s nasadením života pozbierali mŕtvoly a pochovali ich. V kultúre, kde sa isté časti tela nikdy neukazujú, je obnažený zadok mŕtvoly, ktorý obletel svet, synonymom poníženia. Naša čečenská filmová hrdinka Sainab odvracia oči pri pohľade na ruských vojakov, ktorí sa do pása vyzlečení opaľujú na svojich tankoch: "Aká drzosť! Ja som ešte nevidela do pása obnaženého ani svojho muža, s ktorým mám štyri deti, a teraz sa musím pozerať na cudzích chlapov!" Nahota, či už agresorov alebo televíznych obrazov, je len ďalším násilím na malom, hrdom národe.

Skryť Vypnúť reklamu

(Pokračovanie na 3. strane)

Stúpajúci dopyt po nekrofílii je však základným mediálnym zákonom. Skôr, než novinár získa konečné potvrdenie takejto zaujímavej a finančne výnosnej reportáže, musí svojich šéfov povzbudiť: "Nebojte sa, vojna bude pokračovať."

Aj ja sa môžem považovať za šťastlivca, pretože v marci, počas mojej prvej cesty po Čečensku pre zürišský časopis Tages Anzeiger Magazin, začali ruské vojská nečakane bombardovať západočečenské dediny. A aká priazeň osudu, keď niekoľko dní pred uverejnením mojej reportáže zavraždili čečenského vodcu Džochara Dudajeva! Aktuálne vojnové spravodajstvo mi dodalo auru hrdinky, hoci som väčšinu času strávila s utečenkyňami v susednom Ingušsku. Hneď som aj dostala ponuku sprevádzať švajčiarsky televízny štáb.

Skryť Vypnúť reklamu

Tento dodatočný výdavok bol zbytočný. Univerzálne nadaní filmári sami a bez predchádzajúcej prípravy pochopili, že šepotom osamelej Kristíny: "Neviem, čo bude," sprostredkujú najlepší obraz Čečenska.

Kristína, samozrejme, nie je Čečenka. Čečenské deti vyliezajú z trosiek vždy po skupinkách, zovrú ruku do päste a so širokým úsmevom kričia: "Allahu akbar!" Je to islamský fanatizmus? Sainab mi vysvetľuje: "Umierame s Alahom na perách, pretože svet sa nečinne prizerá nášmu vyvražďovaniu. Zostáva nám len Boh. Vyslovujeme jeho meno, pretože veríme, že je na našej strane, že je na strane spravodlivosti."

Pripúšťam, že ukazovať obrázky bojovo naladených čečenských detí by bolo kontraproduktívne, pretože by v divákoch mohli vyvolať strach z islamského fundamentalizmu. Tiché obete z cudzích krajín majú však diváci vždy radi. Kristína, ruské dievča z Grozného, je ľahko osvojiteľný obraz. V jej stratenej tvári pred opustenou obrovskou ruinou spoznávame náš vlastný autizmus.

Skryť Vypnúť reklamu

Nehľadá človek všade sám seba? A keď sa nenájde, môže prepadnúť návalu zlosti ako náš režisér, ktorý sa snaží prinútiť obidve filmové hrdinky, aby pochybovali o zmysle boja za nezávislosť. Obviňuje mňa, vraj kladiem zlé otázky, nepresne prekladám. Chce vidieť bezmocnosť, zúfalstvo, aby priblížil vzdialený národ švajčiarskym divákom. Sainab a Maja by veľmi rady urobili radosť nervóznemu cudzincovi, zo slušnosti by dokonca zapreli svoje presvedčenie, ale nie, jazyk sa vzpiera. Prosia hosťa o prepáčenie. Sainab sa nervózne škriabe na hlave, Maja sa zničene pýta: "Nerobíme to správne?" Nemilosrdne vŕtam do Sainab: "Obetovali by ste za nezávislosť život?" "Áno." "A život tvojich štyroch detí?" "Áno."

Skryť Vypnúť reklamu

Rozpačité ticho krátko pred hodinou, ktorá ohlasuje zákaz nočného vychádzania v Groznom, sme cieľmi v hľadáčiku ruských ostreľovačov, ktorí pália do vzduchu, aby nás vyľakali. Každovečerné rozptýlenie k vodke pre znudenú armádu. Nakrúcame Sainab pred hŕbou kameňov, ktoré kedysi boli prezidentským palácom, pred týmto symbolom čečenskej nezávislosti. Vysvetľuje, že smrť jednotlivca nie je hrozná. Hrozné by bolo nepostaviť sa na odpor. Vyobcovanie a odsúdenie by postihlo nielen zbabelca, ale aj jeho deti a vnukov, celý rod až na večnosť. A akú má cenu život bez úcty a cti? Režisér sa sklamane odvracia. Celá scéna je nepoužiteľná.

LAKOVANÉ LODIČKY

To isté sa opakuje s Majou. Stojí na obhorenom výklenku niekoľkoposchodovej ruiny, ktorá zostala z jej domu, a v mene kolektívnej čečenskej duše nás uisťuje, že je pripravená za slobodu budúcich generácií prijať aj smrť. Režisér krúti hlavou: "To jej neverím." Nalieha: "Osobnejšie, osobnejšie!" Nakrúcame znova a znova. Ale Maja sa tvrdošijne bráni používaniu osobného zámena ja. Jednoducho sa pridŕža čečenských jazykových zvyklostí, podľa ktorých je neslušné hovoriť ja. Keď chce niekto na severnom Kaukaze vyjadriť vlastný názor, elegantne ho opíše na príklade príslovia alebo použije slovný zvrat: "Ako už naši staršinovia zvykli hovorievať..."

Skryť Vypnúť reklamu

Režisér má chvályhodné úmysly vyvolať vo švajčiarskych divákoch súcit. Sľubuje Maji a Sainab: "V tomto filme neukážeme ani jeden celý dom, len samé trosky." Dodrží svoje slovo. Ale Čečenky, ktoré už napoludnie vychádzajú z polozrútených domov čerstvé, načesané, namiesto šatky na hlave jemné čelenky, v telo obopínajúcich dlhých šatách a lakovaných lodičkách, akoby smerovali do parížskej opery, privádzajú našu predstavu o vojne ad absurdum. To nemožno ukázať. Nezlomná vôľa týchto čečenských žien prežiť by mohla vyvolať rozhorčenie, závisť. Sainab sa teší teatrálnej estetike svojho národa: "Pozri, aké sme pekné. Táto vojna nás naučila, že nemá význam zhŕňať majetok. O čo viac nás bombardujú, o to lepšie sa obliekame, aj keď občas ostávame hladné. Vieme, že už zajtra môžeme byť mŕtve. Chodíme okolo agresorov hrdo, vzpriamene, aby sme im aj sebe dali najavo: nás nemôžete poraziť."

Skryť Vypnúť reklamu

Úprimne povediac - je dobre, že sa švajčiarski korešpondenti naozaj odhodlane vybrali do Čečenska. Na Kaukaze sú hostia vždy vítaní. Len či tam aj filmári naozaj dorazili?

Autorka (1950)

je spisovateľka a publicistka,

od roku 1968 žije vo Švajčiarsku.

Foto: ALAN HYŽA

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  2. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  3. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  7. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  1. Úprava osobného motorového vozidla
  2. Important information for Brazilians living in Slovakia
  3. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  7. Päť chýb pri zateplení strechy
  8. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  9. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  10. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 30 475
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 16 434
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 203
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 771
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 792
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 678
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 643
  8. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 425
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 373
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 170
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu