Každý štvrtok a sobotu, teda v dňoch, keď je v poľskom Novom Targu trh, niet na poľskej strane hraničných priechodov v Chyžnom či Lysej Poľane takmer žiadnych vozidiel s poľskými ŠPZ. Zato na našej strane - na Javorine či v Trstenej - sa tvoria rady už od skorých ranných hodín. Zatiaľ čo Poliaci k nám chodia v posledných rokoch za turistikou a historickými pamiatkami, my sa ženieme za výhodnými nákupmi! Nikto nejde na túru do Zakopaného alebo za kultúrou do Krakova... Celá táto nákupná "handel-story" má však jeden háčik. Božechráň, aby ste si doma zabudli zelenú kartu. Tú totiž od vás pýtajú na hraniciach takmer jedným dychom s cestovným pasom. A hoci som si tento zelený papier za 50 korún kúpil ešte v Bratislave, zabudol som si ho k dovolenkovej batožine pribaliť. Spoliehajúc sa však na naše elektronické médiá, veril som v samozrejmosť jeho zakúpenia priamo na hranici. Lenže to som sa hlboko mýlil. V Javorine mi vo štvrtok ráno o šiestej odporučili, aby som si išiel kartu kúpiť do 25 km vzdialeného Kežmarku, prípadne som si ju mohol kúpiť na poľskej(!) strane colnice v Javorine - za 900 Sk! Mal som však nakoniec šťastie, pretože ma náš colník a pasovák ako bývalého korešpondenta v Poľsku poznali a uverili mi, že kartu mám doma. Lenže princíp tkvie niekde inde - ako je možné, že na našej strane colnice si zábudlivci nemôžu kúpiť povinný doklad, zatiaľ čo o pár metrov ďalej na to Poliaci mysleli? A vôbec, mysleli na veľa iných vecí. Umožňujú napríklad našim ľuďom nakupovať v Poľsku za slovenské koruny, hoci na Slovensku si Poliak so zlotými môže akurát vytapetovať... A kde je slovensko-poľská spoločná banka, o ktorej pán Mečiar spieval už v roku 1990 vo Varšave? Legálne meniť u nás koruny na zloté totiž dodnes nemožno, rovnako ako zloté za koruny.