Tým, že sa nové diela svetovej kinematografie promptne dostávajú do slovenských kín, máme možnosť bezprostredne posudzovať aj diela ocenené vo filmovom svete najznámejším ocenením - Oscarom. Každá palica má však dva konce, a tak sme síce dobre informovaní, no vidíme, že Oscar je síce pompézny, s kvalitou mnohých ocenených diel je to však horšie. Najčerstvejším príkladom je snímka režiséra Mike Figgisa Leaving Las Vegas. Na Oscara bola nominovaná hneď štyri razy, napokon si odniesla "len" jedného, za najlepší mužský herecký výkon roka. Namiesto sľubovanej psychologickej sondy do osudu človeka postihnutého ťažkou a smrteľnou chorobou - alkoholizmom - však vidíme iba kašírovanú páčivú melodrámu.
Scenár snímky je inšpirovaný sčasti autobiografickým románom Johna O` Briena, ktorý sa tiež upil na smrť. Kvôli vyššej dôveryhodnosti vraj režisér najal Nicolasovi Cageovi, predstaviteľovi hlavnej roly alkoholika Bena, trénera - reálneho alkoholika. Cage bol zrejme učenlivým žiakom. Odpozoroval trasúce sa ruky, vie, že typické je prudké striedanie eufórií a depresií. Vracia, tacká sa, je otravný, nespoľahlivý, má páchnuci dych a poruke vždy nejakú tu fľašku. Atribúty notorika zvládol dokonale. Pri tom však zostalo. Jeho Ben má od ľudskej trosky, akou sú alkoholici v poslednom ťažení, poriadne ďaleko.
Je to najmä vinou režiséra, ktorý stavil na vonkajškovosť. O Benovi nevieme prakticky nič. Prečo pije, prečo dopadol, ako dopadol. O robotu príde hneď v prvých okamihoch filmu, bývalá rodina je naznačená iba gýčovým pálením rodinnej fotografie. Má však plné vrecká peňazí, a tak sa odchádza štýlovo upiť sa do Las Vegas. Hneď v prvý deň natrafí na prostitútku utýranú životom a pasákom natoľko, že sa do Bena okamžite zaľúbi a ujme sa ho. Elisabeth Shue, predstaviteľka Sery, je však pod vedením Figgisa
stále ako z cukru. Vidíme síce jazvy na jej krásnom tele, o ranách na duši nevieme opäť nič. Takže ťažko uveriť, že táto cukrová bábika, akoby z lepšej rodiny nemá iné východisko, než šliapať chodník a jediným riešením osamelosti je pre ňu prichýlenie opilca na dožitie.
Režisér chcel nakrútiť film o dvoch ľudských troskách, ktoré si zostali. Ktoré, keďže siahli až na samé dno, sú plné tolerancie, pochopenia a lásky. Ostal však beznádejne na povrchu. Pripomenul mi ale herecké výkony Vladimíra Menšíka. Opilcov si zahral dosť, v oveľa menej výpravných dielach. Nepotreboval na to ani batérie značkového alkoholu, ani ligot kasín či "rozhýbanú" kameru. A predsa nám tragédie jeho malých českých ľudí bojujúcich s ťažkou deštruujúcou chorobou naždy zostanú v pamäti. O Cageovom Oscarovom výkone sa to však tvrdiť neodvážim.
