"Zbabral som olympiádu, na Atlantu nebudem spomínať v najlepšom. Na vrchole roka som nemal formu, trápili ma bolesti ramena, v kvalifikácii som hodil trápnych 51,50. Pondelok bol zrejme čiernym dňom slovenskej atletiky: po mne vypadol v rozbehoch na 400 m prek. Jožko Kucej, keď zakopol na druhej prekážke, udrel si stehenný sval, a aj zdiaľky som cítil, ako musí zatínať zuby, aby vôbec dobehol do cieľa. Potom ešte Galine Čisťakovovej chýbalo pár centimetrov na postup do finále. Ja som mal k nemu veľmi, veľmi ďaleko. Už pred kvalifikáciou som cítil pochybnosti. Nikdy som nehádzal pred 70 000 divákmi, ktorí hneď zrána prišli na Olympijský štadión. Bol som nervózny. Už prvý pokus sa mi nevydaril, disk sa mi vyšmykol z ruky. Druhý ,zaisťovák` sotva preletel cez 50 metrov. Tretí bol o máličko lepší, predsa však som výkonom 51,50 zaostal za slovenským rekordom spred dvoch mesiacov (62,48) takmer o 11 metrov a medzi 20 diskármi v tejto skupine skončil posledný. Teraz viem, že najprv si musím doliečiť rameno - ako odo mňa žiadajú lekári, aj keby ma to stálo vynechanie jednej sezóny. Všelijaké myšlienky ma prepadajú: či bola dobrá príprava, či som neprišiel do Atlanty príliš skoro, či som niečo nepodcenil - a rôzne iné pochybnosti. Volal som manželke domov do Piešťan, vôbec som ju nepotešil. Je v požehnanom stave, čakáme druhé dieťa. Malo by prísť na svet krátko po mojom návrate z OH. Lietadlo letí domov až 5. augusta."