Zlatý vodný slalomár Michal Martikán je odvčera doma. Zo športového megapodujatia vplával do divokej vody megapublicity, ktorá má u nás sklony k idylickým obrázkom. "Tortu som nestihla, ale nakúpila som mäsa do aleluja, kamarátky z dediny mu chystajú ovocné misy, " matku Katarínu spoločenský protokol napokon predsa vytrhol z Palúdzky do bratislavského dusna. Hoci sa na krku jej sedemnásťročného Miša blýska olympijské zlato, prehrabuje mu krátke tvrdé vlasy. Paľba objektívov jej skláti hlavu na synovo rameno, kde ukrýva zvlhnuté oči. Zástupca Slovenského olympijského výboru Bohumil Golian definuje historické dimenzie chvíle a zároveň decentne pripomína symbolický milión, ktorým SOV ocenil jeho čin na divokej vode. "Verím, že aj na Liptove sa zachovajú tak, ako je to zvykom v Amerike, Turecku či v Austrálii a postavia svojmu slávnemu rodákovi nový dom. "Najťažšia otázka, ktorú som dostal ? Slovami opísať pocity", obsluhuje súčasne novinárov i lovcov autogramov široko usmiaty nevyspatý olympijský víťaz. Na otázku SME, prečo v čase, keď ešte nemohol tušiť, že správnosť jeho rozhodnutia potvrdí atlantský triumf, uprednostnil pred hokejkou pádlo, vyznal sa z lásky k divokej vode: "Vodný slalom je najkrajší šport na svete a je tam najlepší kolektív." Prísediaci šéf hokejového zväzu a zástupca olympijského výboru Ján Mitošinka mu nestavovsky pritakal súhlasným úškrnkom. Stále sa dušuje, že vo Viedni našich hokejistov neporazilo Rakúsko, ale len a len alkohol...Otec a tréner Jozef Martikán: "S divou vodu si treba porozumieť. Treba ju v správnom čase a mieste len pohladiť pádlom, nie lámať silou záberu." Hektický vír okolo rodiny Martikánovcov nezamával jej najmladším členom, štrnásťročným Tomášom: "Ja budem automechanikom."