V kalendári Daniela Licharda Domová pokladnica (z roku 1847) sa dočítame, že pred sviatkom sv. Anny 23. augusta "Sňeh zakapau na holách" (holiach), že 24. augusta "Pole je plné snopov", že 24. augusta na sv. Jakuba sú "Najstalejšie horúce dňi", ...atď. Uplynulo stoštyridsaťdeväť rokov. A polia ešte vždy nie sú plné snopov, sneh nielenže "nezakapau" na holiach, ale po Urbanovi (25. júna) snehu pribudlo vo vysokohorských polohách Vysokých a Nízkych Tatier a ostáva priebežne, i keď na sv. Jakuba by mali byť najhorúcejšie dni. Za môjho detstva práve v týchto dňoch Rusínky z dedín v Levočských vrchoch (Blažova, Blažovskej doliny, Repáš a Torysiek) predávali na námestí (od južnej brány kostola sv. Jakuba k radnici) čučoriedky, maliny a brusnice. Roľníci z nižšie položených dedín predávali prvé zemiaky (biele a ružové), majitelia úrodných kapustísk (kapušnice) na juh od Levoče zasa zemiaky vyzerajúce ako rožky pod menom "kifľiky". Boli biele, lahôdkové, hodiace sa na zemiakový šalát. V tých časoch bol pohľad na zemiakové polia na Spiši rozprávkový. Kto nevidel plochy kvitnúcich zemiakov v okolí Spišských Vlách, Spišského Podhradia, Levoče, Popradu či v Popradskej doline po Orlov v plnosti koloritu ich kvetov, prišiel o veľa. Spoločným menovateľom tejto krásy pred sv. Annou je i ľudová poézia viažuca sa k ich prvému zberu a strave.
Do súčasnosti je zvykom prvé zemiaky zo zeme vydlabať prstami, "grule vidlubac". Úcta k zemi s epitetonom ornas Matka zem je na Spiši hlboko zakorenená. Prvých zemiakov v zemi sa nesmie dotknúť kovový nástroj s ostrým hrotom, nech je to motyka alebo "gracka", preto sa "dlubajú".
Gazdiná Anna Richnavská z Kluknavy patriaca do generácie po prvej svetovej vojne dlubala zemiaky predo mnou a pritom odriekala: "Staňce gruľki hore už sce še vispaľi, bo dneškaj Jakuba, utre svatej Anni." Potom si kľakla medzi zemiaky, vzala zemiakovú vňať (nacinu) opatrne do ľavej ruky, pravou dlubala ružovučké zemiaky z vonnej rozkyprenej zeme v záhrade pri dome.
Kojšovania v deň sviatku sv. Jakuba zemiak "koškujú". Pri dlubaní odriekajú: Staň gruľko staň, bo ci kazala Pan
bo dneškaj Jakuba, utre svatej Anni,
abi sťa urošľi jak najvekše džbani.
Zemiaky sa stali po roku 1776 na Spiši základnou stravou sociálne najslabších vrstiev ľudu, v kombinácii s omastkom, múkou, mliekom, bryndzou, soľou a cibuľou boli trikrát denne na stole. V našich detských rokoch som často počul výpovede: "Vichovaľi ho na gruľoch a jaki pan z ňeho..." A na otázku: Čo si jedol na ráno, na obed a na večeru? odpoveď znela: "Ta gruľe..."
A ľudia boli zdraví, spokojní a šťastní. "Ľem ket gruľe zo šupu zjem tri razi dzeňe, ta kradnuc nebudzem..." Spišské zemiaky boli vždy chutné a "smačne". Vďaka pánovi Thomasovi Schwabymu zo Slovenskej Vsi, ktorý prvé zemiakové hľuzy doviezol z Paríža roku 1776.
