večer sa trošku pomodlím. Prvým gratulantom bol v našom košickom byte na ulici Boženy Němcovej redaktor slovenského rozhlasu Jozef Jarkovský. Preberali sme , akí veľkí športovci sa pokúšali o prvú historickú slovenskú medailu už na zimnej olmypiáde v Lillehammeri a vyšlo to až môjmu Jožkovi. Pred odchodom do Atlanty som mu , ako vždy , ukladala veci. Spýtal sa ma, či som mu pribalila aj kúsok šťastia. Ostala som dojatá. Ešte pred súťažou mi z Atlanty telefonoval, že mi k piatkovým meninám kúpil peknú blúzku. A cítila som mu na hlase, že by ju rád prizdobil medailou.
Bolo to zlaté, dobré decko. Počúval na slovo, rešpektoval okolie, miloval dobrotu u ľudí. Neviem prečo ho chytila práve tá streľba. Od dvanástich rokov je deň čo deň na strelnici. Aj cez prázdniny v mojej rodnej Perine, dedine 25 kilometrov od Košíc, sa s kamarátmi točí okolo vzduchovky. Dedo má dodnes rozstrieľané vráta na šope. Priznám sa, kedysi by som bola radšej keby sa dal na tenis, ale on len tú pušku. Za to čo dosiahol , chcem poďakovať aj jeho trénerovi Antonovi Beľákovi. Veľmi seriózny človek, dobrý odborník. Popri streľbe Jožko vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku v Košiciach a venoval sa aj iným športom. Hrá tenis, každý pondelok mastí s partiou hokej. V jedle je dosť vyberavý, vegetarián by veru z neho nebol, bez mäsa by umrel. Vie si aj sám navariť, hranolky, vyprážaný syr, šunku s vajcom. Ženba mu ešte nehrozí, neviem o nijakej vážnej známosti, má ešte čas. Hoci patrí do banskobystrickej Dukly, väčšinou trénuje doma v Košiciach. Smutno mi je keď sa túla po svete, a to je dosť často. Mám ešte 24-ročnú dcéru, pracuje ako zdravotná sestra. Ja robím v košickom hoteli Slovan ako chyžná . Verím, že v sobotu ešte jednu medailu Jožko zostrelí."
Autor: ju
