Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

List zo Sarajeva

Opustiť obkľúčené Sarajevo sa rovnalo opusteniu priateľa zmietajúceho sa v smrteľnej chorobe. Nech bol dôvod akýkoľvek, vždy bol morálne pochybný. Pre zostávajúcich Sarajevčanov to bolo porušenie akejsi tajomnej prísahy - sľubu, že tu "zostaneme spolu, ..

Opustiť obkľúčené Sarajevo sa rovnalo opusteniu priateľa zmietajúceho sa v smrteľnej chorobe. Nech bol dôvod akýkoľvek, vždy bol morálne pochybný. Pre zostávajúcich Sarajevčanov to bolo porušenie akejsi tajomnej prísahy - sľubu, že tu "zostaneme spolu, až kým nás smrť nerozdelí". Prevládala silná viera, že kto opustí Sarajevo, môže si zachrániť telo, ale navždy stratí dušu.

Ľudia v Sarajeve zvyčajne nehovorili o známych a príbuzných, ktorí opustili mesto. Vymazanie ich mien z každodennej konverzácie bolo tým najhorším druhom zavrhnutia. Vytvorilo sa nové puto medzi tými, čo prežili, a tými, ktorí boli zavraždení. Mestský cintorín - Barč - bol natoľko vystavený srbským ostreľovačom, že hroby kopali radšej v parku, v časti bývalej olympijskej dediny a medzi činžiakmi. Na tomto mieste vznikla atmosféra akéhosi spojenia medzi obeťami a tými, ktorí prežili. Prežiť neznamenalo nič iné, ako zostať pohyblivým cieľom pre ďalší granát alebo guľku ostreľovača. Ľudia, zabití vo vojne, boli v istom zmysle stále živí, tí, ktorí prežili, boli blízko smrti, a tí, ktorí odišli, boli viac než mŕtvi.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď bola 21. novembra 1995 podpísaná Daytonská mierová dohoda o Bosne, bola som už vyše roka v Záhrebe. To môže byť vysvetlenie, prečo som sa cítila ako po smrti - bola som preč zo života, ktorého jediným zmyslom bolo prežiť. Prežila som a pociťujem hroznú hanbu zoči-voči pohľadom mŕtvych priateľov, ktorým sa to nepodarilo. Hoci som si zachránila telo, stratila som dušu.

Keď môjmu telu oznámili novinky o Daytonskej mierovej dohode, moja duša bola s tými, ktorí prežili Osvienčim. Ako sa cítili v roku 1945, keď bol fašizmus definitívne porazený a otvorili sa brány koncentračného tábora? Neviem si predstaviť, že oslavovali. Museli sa cítiť zvláštne - zradení, zastrašení, zmätení. Čudovali sa, prečo spojenecké vojská čakali tak dlho, tak, ako som sa ja čudovala, prečo to v roku 1992 medzinárodnému spoločenstvu toľko trvalo, kým objavilo existenciu táborov smrti na Srbmi okupovanom území severnej Bosny? Medzinárodná reakcia sa obmedzila na diskusiu o pláne OSN zavrieť tieto tábory a rýchlo presídliť Moslimov, ktorí ešte prežili, do bezpečia. Všetci vedeli, že je to výsledok srbských etnických čistiek. Väčšina územia, na ktorom boli tieto tábory smrti, pripadla podľa Daytonskej dohody Srbom.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď reportér CNN, pridržiavajúc sa Daytonskej dohody povie, že po štyroch rokoch tvrdých bojov "zavládne všeobecný mier, ktorý ukončí vojnu", musí to byť pravda. Som však zvedavá, čo znamená taký mier pre Murata Efendiča, Bosniaka, ktorý sa narodil v Srebrenici. Keď som ho videla naposledy, hľadal svojich dvoch nezvestných bratov. Sú na zozname 8 tisíc moslimských mužov vo veku od šesť do šesťdesiat rokov, ktorí boli v lete 1995 pravdepodobne zavraždení pri srbskom útoku na Srebrenicu.

Dohoda pridelila Srebrenicu Srbom. Bola to odmena za majstrovské umenie zločinu? Prečo bol srbský prezident Slobodan Miloševič, ktorý nesie najväčšiu zodpovednosť za rozpútanie tejto nespravodlivej vojny, postavený do úlohy mierotvorcu? Akoby sa asi cítili osvienčimskí väzni, keby im Hitler sám otvoril bránu, aby im oznámil, že sú slobodní? Zmenil svoj názor na pracovné tábory? Myslí si teraz, že jeho idea bola zlá? Stratené duše ešte dokážu klásť otázky.

Skryť Vypnúť reklamu

Namiesto mieru na Balkáne sme svedkami balkanizácie svetovej politiky. Odkedy bola v štyroch jazykoch podpísaná mierová dohoda, lokálne pokrytectvo s vymyslenými jazykmi získalo medzinárodné uznanie. Dohoda je napísaná a publikovaná v anglickom, bosnianskom, srbskom a chorvátskom jazyku. Vzniká tak dojem, že Chorváti, Srbi a Bosniaci sa nevedia dorozumieť, pretože každý hovorí iným jazykom. Noví vojaci v Bosne by ale mali vedieť, že všetky strany používajú ten istý základný jazyk v malých obmenách. Ak požiadajú o kávu, čaká ich v Záhrebe "kava", v Sarajeve "kahva" a v Belehrade "kafa".

Nikoho v Bosne však nenapadne považovať to za "podvratnú činnosť", ak si niekto vypýta kávu ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov. Slovíčko pre vojnu je "rat". Takže ľudia v celom regióne sa zhodnú na tom, že to bola vojna. A aby to bolo dokonalé, aj pre mier existuje jediné slovo - "mir". Momentálne je však mier iba prísľubom.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď Srbi vyhlásili, že srbochorvátčtina viac neexistuje, Bosniaci boli prinútení zmeniť názov svojho jazyk zo srbochorvátskeho na bosniansky.

Jediné, čo núti moje mŕtve telo k pohybu, je moja dcéra. Keď sa v apríli 1992 začala vojna, mala šesť rokov. Nebola som múdrejšia ako ostatní Sarajevčania. Všetci sme verili, že sme len obeťami krátkodobého šialenstva. Len čo svet príde na to, o čo ide, zastaví tú paľbu! V roku 1992 to bola všebecne rozšírená nádej, a ako novinárka nie som práve hrdá na svoju vtedajšiu naivitu. Pokúšam sa spomenúť si, aká bola naša predstava o svete. Mysleli sme si, že to boli jednoducho inštitúcie, budovy, prezidenti štátov a vlády? Museli sme vytrpieť mnoho masakrov, kým sme pochopili, že "svet" neexistuje - aspoň nie ako "inštitúcia", ktorá by bola poistkou proti jednostranným zločinom. A vojna sa začala ako zločin jednej strany - vo chvíli, keď bývalá juhoslovanská armáda (JNA), považovaná za jednu z najsilnejších vojenských síl v Európe, obkľúčila mestá a začala strieľať do civilistov.

Skryť Vypnúť reklamu

1. mája 1992 som naložila svoju dcéru do autobusu, ktorý opúšťal Sarajevo. Zabalila som jej len zopár letných vecí. Jej 15-ročný brat mal na ňu dávať pozor. Netušila som, že toto bude na dlhý čas posledný autobus z obkľúčeného mesta. V tento deň, len niekoľko hodín po tom, čo odišli dve z troch mojich detí, sme spolu s mužom a 13-ročným synom Borisom zažili jeden z najhorších útokov na Sarajevo od čias, čo juhoslovanská armáda obkľúčila bosnianske hlavné mesto. Budova pošty zhorela do základov, telefónne linky boli prerušené, elektrické vedenie a vodovody zničené.

Od tohto dňa bolo - týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac - čoraz ťažšie prežiť. Tento boj s neľudskými podmienkami ma však napĺňal pýchou. Bola som hrdá na to, že som robila "normálne" veci ako je vydávanie novín v surreálnom prostredí zničeného mesta. Žila a pracovala som s vedomím, že moje najmladšie dieťa je v bezpečí. Starajú sa oň priatelia v Záhrebe. Nemohli sme spolu telefonovať, ale aspoň sme si písali, listy sme si posielali po zahraničných novinároch, ktorí sa stali našimi kuriérmi. Moja šesťročná dcéra rástla, ale vojne stále nebol koniec. Skončila prvú a potom druhú triedu, a vojna sa stále neskončila.

Skryť Vypnúť reklamu

V septembri 1994 som sa za ňou vybrala do Záhrebu a tam sa mi tvárou v tvár postavila deväťročná slečna, ktorá mi dala jasne najavo, ako sa zmenila a ako málo o nej vie jej matka. V jednej chvíli povedala: "Ak máš vojnu radšej ako mňa, môžeš sa vrátiť do svojho `mesta`."

"Moje mesto" bolo Sarajevo - pre ňu len mesto hororov. Záhreb bol mestom, v ktorom sa naučila čítať a písať. Boli v ňom parky, v ktorých sa mohla hrať, bolo to jednoducho mesto, v ktorom sa jej vrátil zmysel pre "normálnosť". Vojna, ktorá od nej odtrhla rodičov, bola pre ňu len niekoľko minút televízneho spravodajstva. Sprvoti čakala na správy s obavami, bála sa, že sa môže rodičom niečo stať. Mohla sa strachovať mesiac, pol roka, viem však, že sa nemôže báť do konca života.

Skryť Vypnúť reklamu

Verila som, že len zotrvaním v Sarajeve zachránim pre svoje deti niečo vzácne. V septembri 1994 mi rozhorčenie mojej dcéry napovedalo, že som sa mýlila. Cítila sa podvedená a už vôbec nebola hrdá na to, že jej rodina nemôže žiť pokope. V tejto chvíli, rok predtým, ako bola podpísaná Daytonská mierová dohoda, sa pre mňa vojna skončila. Bola som porazená. Nič mi nemohlo vrátiť čas, ktorý som nestrávila so svojou dcérou. Rozhodla som sa presťahovať do Záhrebu. Vojna je zvláštny režisér ľudských životov a rodinných osudov.

Od tej chvíle ma čakala tá najťažšia práca - práca matky, ktorá sa pokúša znovu získať dôveru svojho dieťaťa.

Po podpise Daytonskej dohody som si spomenula na nášho suseda z bytu nad nami, Nazifa Merčiča. Prišiel o svojho syna Kema, ktorého zabili Srbi v bitke o Aziči neďaleko Sarajeva. Kemo mal devätnásť rokov. Pre jeho rodičov sa vojna skončila v zime 1993, keď zomrel. O rok neskôr, keď sa diskutovalo o návrhu mierového plánu kontaktnej skupiny pre Bosnu som sa Nazifa spýtala, čo si o tom myslí. Odvetil, že akýkoľvek mierový plán je lepší ako vojna. Nechcel, aby ďalší rodičia prichádzali o svoje deti.

Skryť Vypnúť reklamu

Prvé miesto, ktoré som hľadal na novej mape Bosny po podpísaní dohody, bolo Aziči. Bolo "pridelené" Bosniansko-chorvátskej federácii, Nazif tak bude mať príležitosť nájsť miesto, kde bol zabitý jeho syn. Nijaké rozdelenie územia ho však Nazifovi nevráti.

Prvý návrh na rozdelenie Sarajeva bol iný ako v podpísanej dohode. Ivo Komšič, člen bosnianskej delegácie v Daytone zverejnil v chorvátskej tlači svoj denník. Podľa Komšiča bolo v prvom návrhu Sarajevo rozdelené na tri časti medzi tri bosnianske národy alebo etnické skupiny - Bosniakov, Chorvátov a Srbov. V konečnej verzii však veľký "majster" vojny a mieru Slobodan Miloševič jednoducho "venoval" hlavné mesto federácii a privolil, aby zostalo multietnickým mestom bez oddelených etnických častí. Podivujúc sa nad diktátorovou štedrosťou, ponúkol Komšič vo svojom denníku možné vysvetlenie: snahy o zachovanie multietnického mesta vnímal ako ohrozenie, pretože by sa mohlo stať, že by sa v ňom Srbi naučili žiť v mieri a priateľstve s "inými" (Moslimami a Chorvátmi). Preto srbskí vojenskí vodcovia "poradili" sarajevským Srbom, aby opustili mesto. Pre srbské vedenie bolo lepšie vzdať sa Sarajeva ako povoliť Srbom návrat k normálnemu životu. Rozdelenie, segregácia a separácia sú teraz základnými kameňmi mieru na Balkáne.

Skryť Vypnúť reklamu

Srbi vedia, aké silné budú vojská NATO v okolí Sarajeva. Niektorí z nich môžu mať strach, nie však z armády, ale z kriminálnych činov, ktoré napáchali. V roku 1992 mohol Chorvát či Moslim len ťažko prežiť v Srbmi ovládanej časti mesta. Pamätám sa, ako si niekedy koncom apríla 1992 môj priateľ Emir, vysokoškolský študent, nebol istý, či môže zájsť domov do Ilidže na juhu Sarajeva. Prenikali odtiaľ nepotvrdené správy o tom, že tam bijú a vraždia Chorvátov a Moslimov. Emir sa rozhodol, že sa na "niekoľko dní" Ilidži vyhne a zostal spať v redakcii. Pretože telefónne linky boli ešte v poriadku, zavolal svojho suseda, Srba, a poprosil ho, aby zachránil zopár vecí pre jeho jednoročnú dcéru. Chladný hlas mu oznámil, že jeho byt bol práve obsadený a nedá sa viac nič robiť. Nikdy sme sa nedozvedeli, čo sa v Ilidži a v ostatných Srbmi obsadených častiach mesta naozaj dialo. Chcela som veriť, že existuje zopár podzemných hnutí, ale neobjavil sa ani náznak protestu proti Srbom alebo hlasy, ktoré by sa u zodpovedných domáhali odpovede, čo sa deje s bývalými susedmi Srbov - Chorvátmi a Moslimami.

Skryť Vypnúť reklamu

Dúfam, že sa Emir bude môcť vrátiť do svojho bytu. Jeho sused môže zachrániť svoju dušu, len ak sa mu podarilo zachrániť zopár vecí, ktoré patrili Emirovmu dieťaťu. "Postaraj sa o svojho suseda!" nie je len zdvorilostná fráza, ale skôr bosniansky kult.

V tejto chvíli nevidím žiadneho srbského politika veľkosti Willyho Brandta, ktorý by dokázal odsúdiť vojnové zločiny, ktorých sa dopustila jeho krajina a ospravedlniť sa za masové vraždy. Uľahčilo by to život Srbom v Ilidži a na všetkých ostatných územiach, kontrolovaných bosnianskou armádou. Miloševičov zámer však nie je uľahčiť Srbom život, ale nechať ich vysťahovať sa, ešte viac zbedačiť, ponížiť, ešte viac podriadiť Veľkému Diktátorovi.

Rovnako ako môj sused Nazif mám radšej mier ako vojnu, len ťažko však môžem veriť, že "velitelia" vojny prídu so spásonosným mierovým riešením. Zločin proti Bosne je dokonaný. Jej multietnická štruktúra je zničená. Hoci moja dcéra nebude súhlasiť, stále som presvedčená, že v Sarajeve a v Bosne bolo čosi cenné, čo stálo za záchranu. Mám rada bosniansky kult suseda... Nedokážeme ho však vysvetliť našim deťom a vnukom, pretože prežil len v našich hlavách.

Skryť Vypnúť reklamu

Autorka (1957) je bývalá zástupkyňa šéfredaktora denníka "Oslobodjenje", jediného sarajevského denníka, ktorý vychádzal aj počas vojny.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  2. Vitajte v postapokalyptickom svete
  3. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  4. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  5. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  6. Päť chýb pri zateplení strechy
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  2. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  3. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  4. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  5. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  6. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  7. Úprava osobného motorového vozidla
  8. Important information for Brazilians living in Slovakia
  9. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  10. Vitajte v postapokalyptickom svete
  1. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 828
  2. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 656
  3. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 13 069
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 693
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 935
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 522
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 087
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 589
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 494
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 337
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu