aľ, som Borges," zvolal raz argentínsky majster fikcie, ktorý dokázal spochybniť skutočnosť vnímanú zmyslami, rozvrátiť čas i ľudskú identitu, vytvoriť zo slov priezračnú krajinu. Okolo nás sa objavuje mesto - labyrint, opustené knižnice v stredovekých kláštoroch, kde sa skrýva všetko ľudské vedenie. Bludisko ako metafora osamoteného, no sebestačného vedomia. Zdanlivo zúfalého, no vytrvalo hľadajúceho útechu...

Zdá sa, že v týchto pavučinkách intelektuálnej neistoty sa s istotou pohybuje aj bratislavský umelec Matej Krén (1958), ktorý špeciálne pre priestory pražskej Galérie J. Švestku (budova Mozartea na Jungmannovej 30, výstava potrvá do 18. augusta) pripravil tri sochárske objekty. I keď navodzujú skôr pomenovanie inštalácia, sám autor zdôrazňuje sochársky princíp pri ich tvorení i pôsobení v priestore. S projektom Idiom pracuje M. Krén už takmer päť rokov (s veľkým ohlasom napríklad v Chicagu, Paríži, Amsterdame, Sao Paole), pričom v rôznych variáciách "ušitých" na mieru daného priestoru stále dýcha myšlienkovou nahustenosťou. V Galérii J. Švestku je to šesť a pol metrov vysoká dutá veža, postavená od podlahy až po strop z najrôznejších kníh (je ich vyše desaťtisíc), ktoré sú vybrané bez akéhokoľvek konkrétneho zámeru. To iba ich chrbty smerujúce von sugerujú nachádzanie možných významov. Na dne i strope veže - architektúry sú guľaté zrkadlá, ktoré odrážajú múry z kníh a zároveň seba samé. Pohľad dovnútra je závratným pádom do dusivou energiou nasýtenej čiernej diery. Vzápätí sa však pád zastavuje a ilúzia sa stráca, lepšie povedané, začína sa pozerať do zrkadla. Vzniká ilúzia ilúzie. Opodiaľ triešti autor svoju "babylonskú vežu" na 15 tisíc umelých kameňov, ktoré tvoria Virtuálnu skalnú záhradu (Virtual Rock Garden) - najnovšie dielo M. Kréna. Kamene sú vymodelované z kníh, časopisov či novín. Labyrint knižnice sa rozplýva nad našimi hlavami. Súčasťou inštalácie je však aj notebook, ktorý presne dešifruje na prvý pohľad anonymné kamene a v opustenej záhrade odkrýva ich tajomnú minulosť. Knihy sa teda zároveň vo vzduchu kondenzujú, aby v podobe kryštálikov padali na zem. My, smrteľníci, fyzicky pociťujeme ich neznesiteľne ťažké bytie. V tretej časti s názvom Cinema si divák sadá na stoličky a stáva sa súčasťou predstavenia. Na pohybujúcom sa ramene robota, ktoré je manipulované počítačom, je namontované veľké zrkadlo. Pohľad do neho je mnohokrát veľmi skľučujúci, autor však nevylučuje, že silnejším charakterom sa podarí prísť k vlastnému ja.

Stáročná pamäť ľudského intelektu sa prelína s iskrivou iróniou, nadreálna poetika s každodennými predmetmi. Autor zrozumiteľnou výtvarnou rečou formuluje otázky, ktoré sú vo vzduchu. O Matejovi Krénovi možno bez veľkého zveličenia povedať, že patrí medzi to najlepšie, čo na Slovensku v polohe aktuálneho výtvarného prejavu máme. O týchto slovách možno zatiaľ viac vedia v zahraničí. Asi aj preto treba vidieť pražskú výstavu, ktorá je v odborných i laických kruhoch považovaná za udalosť letnej sezóny v Prahe. Ktovie, kedy budú znepokojujúce inštalácie M. Kréna tak blízko Bratislavy...