Mojou dávnou, dalo by sa povedať utkvelou predstavou, je myšlienka, že národnostná kultúra má (mohla by mať) významné miesto v duchovnom a kultúrnom živote nášho štátu. Tvorcovia z radov menšín totiž môžu okrem pestovania vlastných kultúrnych tradícií vytvárať také univerzálne hodnoty, ktoré vznikajú zo stretu či vzájomného vplyvu väčšinovej a menšinovej kultúry, a tak obohacovať kultúry obidve. Divadlo na Slovensku doteraz neposkytlo príliš veľa dôkazov na podopretie tohto tvrdenia. Zdá sa však, že sa rodí taká tvorivá dielňa, ktorá by ho mohla skvele doložiť. V poslednom čase sa v prešovskom Divadle Andreja Duchnoviča formuje súbor, ktorý vo svojej práci zjednocuje niektoré prvky a hodnoty ukrajinsko-rusínskeho a slovenského divadelníctva. Možno sa mnohí pamätajú na ich vynikajúcu inscenáciu Gogoľovej Ženby, ktorej virtuózne herectvo a strhujúco energická réžia Kozmenka - Delinde, majstrovsky spájajúca komédiu s iróniou, zožali veľký úspech u odbornej kritiky aj u širokej diváckej obce.

Nazdávam sa, že tentoraz sa v Prešove opäť zrodila inscenácia, ktorá bude trvalou hodnotou nielen v dejinách ukrajinského, ale aj slovenského divadla. Hosťujúcim režisérom bol tentoraz Matúš Oľha, ktorý svojimi javiskovými adaptáciami slovenskej klasiky vytvoril už niekoľko významných inscenácií. V prípade divadelného prenosu Kukučínovej poviedky Neprebudený (dramaturg: Róbert Mankovecký) pokračuje v rade svojich úspechov v transformácii klasických predlôh spôsobom, ktorý sa mu už dobre osvedčil. Divadelný text zachytáva kostru príbehu, ale namiesto doslovného prenosu literatúry na javisko sa Oľha pokúša zachytiť dramatické napätie ukryté v predlohe. Využíva na to, podobne ako pri svojej vlaňajšej úspešnej inscenácii v martinskom Divadle SNP - Skon Paľa Ročku, vzťah medzi precízne individualizovanými hlavnými postavami a dedinským chórom, ktorý príbeh komentuje, podfarbuje a vyzdvihuje jeho dramatické vrcholy, pripomínajúc tak chór antický. Z tejto dvojakej a dvojitej javiskovej prítomnosti vyrastá ono spomínané dramatické napätie.

Táto metóda zásluhou vynikajúcej kolektívnej práce hereckého súboru i skvelých výkonov jednotlivcov vyprodukovala výbornú inscenáciu aj v Prešove. Stretnutie inej hereckej školy, iného hereckého štýlu s Oľhovou réžijnou metódou ponúka zaujímavú príležitosť na porovnanie so stále "živou" inscenáciou v martinskom divadle. Ak by sa niekomu zdalo, že Oľha aj tentoraz využíva "už videné" prvky a postupy, bude mať pravdu. Ibaže tieto prvky nie sú sebaopakovaním, ale javiskovými znakmi, ktoré majú v jednotlivých inscenáciách svoje pevné miesto a význam, preto tvoria súčasť rodiaceho sa (či už zrodeného) "oľhovského" štýlu.

Autor: GÉZA HIZSNYAN