eho súboru a mne tá ich silená, prepiata pseudoľudovosť išla neuveriteľne na nervy. Ich spôsoby - spupnosť, intolerancia a nedostatok úcty k vzdelaniu - mi nadlho "zošklivili" všetko, čo súviselo s folklórom. Matica sa v tých dobách črtala skôr v pozadí. Na hodinách literatúry mi jej príbeh pripomínal rozprávanie starej mamy spomínajúcej na mladosť plnú atmosféry dávnych spolkov založených na dôvere a spolupráci. Mal som rád predstavu tohto typu spolupatričnosti. Mal som rád rozprávanie o slovenskom ochotníctve, z ktorého vyrástla naša literatúra, divadlo aj veda.
Prečo spomínam jedným dychom štyri také rozdielne oblasti? Prečo riskujem, že mi málokto bude chcieť porozumieť? Nuž, žijeme v takej dobe. Určuje ju boj o demokraciu v posttotalitnom prostredí (preto tí komunisti), ale zároveň priamy vplyv krajín s kultúrou, ktorá nepoznala totalitu (preto Beatles) a hľadanie vlastnej identity (preto folklór). A v tom hľadaní sa odrazu naplno a so všetkou oficiálnou podporou prejavuje Matica. Jej lídri sa vyhlasujú za jediných arbitrov slovenskosti: zhabali Slovenské pohľady a "kradmou rukou" siahajú na ústavy Slovenskej akadémie vied. Svojou spupnosťou, intoleranciou a nedostatkom úcty k vzdelaniu spôsobili, že sa voči Matici zdvihla vlna vari najväčšieho odporu slovenskej inteligencie v dejinách - podpisy pod protest proti anektovaniu literárneho a historického ústavu SAV Maticou dali už stovky slovenských intelektuálov. Je to naozaj naša Matica? Je to naozaj tá dobročinná, vedu, vzdelanie a dobré mravy podporujúca, ochotná a ochotnícka organizácia, ktorú si pamätáme z hodín literatúry a dejepisu? Je možné, aby všetci jej dnešní členovia súhlasili s jej vedením? Možno ešte spia, ale ak neprecitnú a nedajú najavo svoj názor, tak dejiny nášho najvýznamnejšieho národného spolku skončia pod strechou totalitnej inštitúcie, na ktorú sa Matica slovenská pred našimi očami mení.
