územie v kľude. Jakartská polícia sa naňho, zdá sa, patrične pripravila, pamätajúc na skúsenosti, že mladí demonštranti z Východného Timoru využívajú jubileí alebo návštev zahraničných politikov k akciám, sľubujúcim publicitu a "obsadzujú" veľvyslanectvá západných štátov, napísal 18. júla Erhard Haubold v nemeckom denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung. Takmer vo všetkých prípadoch títo mladí Timorania po určitej dobe, bez toho aby tomu indonézske úrady bránili, vycestovali do Portugalska.
Neslávnou výnimkou je len nemecké veľvyslanectvo, ktoré niekoľkých Timorčanov, ktorý cez plot preliezli na diplomatické územie, ešte tej noci vydali indonézskej polícii. Susedná Austrália má o Východný Timor veľký záujem, lebo tam našlo útočište mnoho tamojších utečencov, a pretože Canberra ako jediná západná vláda fakticky uznáva indonézsku zvrchovanosť (predovšetkým kvôli spoločným hospodárskym záujmom o nerastné bohatstvo v Timorskom mori). Dokonca aj denník Jakarta Post priznáva, že sa Indonézii ani za 20 rokov nepodarilo získať si "srdce a mozgy" Melanézanov na vzdialenom Východnom Timore.
Po uponáhľanom stiahnutí portugalských vojakov, ktorému predchádzal neúspešný pokus o riadnu dekolonizáciu, nasledovala 7. decembra 1975 indonézka invázia, v priebehu ktorej jakartskí vojaci ukázali svoju ničivú vojenskú kvalitu. Ostreľovali sa navzájom a pripravili o život stovky možno aj tisíce civilistov. 17. júla 1976 oznámil prezident Suharto "integráciu" portugalskej kolónie do indonézskej ostrovnej ríše. O referende sa ani oficiálne nehovorilo.
Sporný akt sa opiera o "Deklaráciu z Balibu", v ktorej mala skupina kmeňových vodcov, údajne zastupujúcich väčšinu obyvateľstva, požiadať o pripojenie Východného Timoru k Indonézii. Aj preto je "proces integrácie veľmi vzdialený zavŕšeniu," ako píše Jakarta Post. Zato sa presadzuje názor, že ritualizované diplomatické "výmeny úderov" s Portugalskom (schôdzky ministrov zahraničia z iniciatívy OSN) nič neprinesú, že problém Timoru škodí povesti Indonézie a že je naliehavo potrebný desaťročný plán na to, aby sa získala dôvera dnes prevažne katolíckeho obyvateľstva Východného Timoru. To považuje moslimov z Jávy a ďalších ostrovov za vykorisťovateľov a sťažuje sa na indonézskych vojakov, ktorí príliš považujú Východný Timor za akési veľké cvičisko a príležitosť k zarobeniu peňazí. Indonézia nepochybne investovala do VýchodnéhoTimoru veľa peňazí, príjem na jedného obyvateľa sa tu zvýšil na štvornásobok a každé dieťa má možnosť chodiť do školy.
V horských oblastiach tiež odpor proti Indonézii slabne, zato ale vzrastá napätie v mestách. Tam je medzitým už do istej miery vzdelaná mládež odsúdená k nezamestnanosti, pretože jej berú prácu čulí prisťahovalci z iných častí súostrovia. "My Jávčania sa dívame na Melanézanov zvrchu," hovorí istý politológ z Jakarty, "a oni v nás vidia okupantov, ktorí znásilňujú a rabujú. Kultúrna priepasť medzi nami je hlboká."
