manželov a otcov. Spomínam na tváre mladých žien predčasne zostarnutých, vidím ten poslušný dav, ktorý sa v tichom rozhovore zišiel pred bránou ústavu a čakal na stanovený čas zotrvať za prítomnosti bachara aspoň niekoľko minút so svojím najdrahším. Aj takto vyzerali päťdesiate roky v rodinách mnohých demokratov. Tie časy sú už minulosťou. Zostali len spomienky a ľudia. Z detí vyrástli mládenci a devy, ktoré boli takisto poznačené zločinom svojho otca, čo sa vždy uvádzalo v kádrovom dotazníku. Títo ľudia ešte zostali. Dnes sú z nich možno aj vážení občania a ich okolie nemá ani potuchu o tom, čo všetko v živote prekonali. Samozrejme, že nie sme všetci rovnakej povahy, charakteru a nie všetci si vážime, ctíme a zachovávame odkaz našich otcov. Mnohí z nás sa už v minulej spoločnosti adaptovali a prijali za svoje ideály, myšlienky a praktiky, ktoré im ponúkala socialistická spoločnosť, zabudnúc na to, že práve táto ideológia bola príčinou ich strateného detstva. Nie sme rovnakej povahy, pretože mnohí z nás nosili červené stranícke knižky, ba možno ešte niečo horšie, lebo práve my sme boli objektom, ktorý bol zaujímavý pre ŠtB. Verím však, že drvivá väčšina z nás odolala a doteraz má chrbticu rovnú a každému sa môže smelo pozrieť do očí. Tu ma však napadá myšlienka: Kde sú potomkovia väznených demokratov, ako dnes zmýšľajú, ako sú vychovávané ich deti, vnúčence? Áno, je mnoho odpovedí, ale jedna je neprijateľná a to taká, ktorá považuje obete našich otcov za zbytočné, dnes už neaktuálne. Práve naopak! My všetci, ktorí si vážime a ctíme odkaz našich väznených rodičov, sme povinní v nimi začatej práci pokračovať a úspešne ju dokončiť. To je naša povinnosť, to musí byť aj náš životný cieľ. Iba tak si zaslúžime vďaku našich potomkov i budúcich generácií.
Autor: IVAN JESENSKÝ, Martin