Poobede som bol na Hunchbackovi. Celú fascinujúcu dlhú úvodnú pasáž "the Bells of Notre Dame" som očakával, že sa každú chvíľu musí ozvať hromadné kvílenie na smrť vydesených minidetičiek v asi z tretiny vyplnenej sále - dramatické hlboké rezonujúce tóny bicích, avizovanie nadchádzajúcich hrôz nášho nakresleného sveta bábkarom so zorrovskou maskou, sivé a temné farby. K nijakému jačaniu nedošlo. Jednak by ho v hukote digitalizovaných hĺbok zo všetkých reprákov asi aj tak nebolo počuť, a okrem toho sú detičky zrejme z televízie zvyknuté na serióznu dennú dávku krvi a vrážd v oveľa reálnejšej podobe.
Mám dojem, že tieto kreslené disneyovky po The Beauty and the Beast už nemali výrazné, do mysli sa tlačiace melódie a nemá ich pre mňa ani Hunchback. Keďže som citlivý, na záver som mal slzy v očiach, sledujúc rozpor medzi tým, ako Disney pripravil Quasimu akú-takú nádej do života, a medzi ťažkou realitou života môjho. Len neviem, prečo ho pritom vliekli preč od katedrály, kde sa očividne vyznal a mal tam aj prácu. Odkaz, vinúci sa filmom, bol, že by mal vyletieť z hniezda ako vtáčatko (tiež zobrazené). Musel som si na večeru dať Campari a "Aunt Martha`s apple pie" z miestnej samoobsluhy, prezieravo kúpenú už včera. Ja z tých hniezdočiek vyletujem takmer od narodenia a stále nijaká odmena. Na rozdiel od nedávnejších disneyoviek to malo dosť dynamický príbeh a vôbec to nebolo pridlhé. Som zvedavý, čo to urobí na SK, keďže témou je, akí sú ľudia zlí na Rómov (a Hunchbacka). Každopádne tunajší kritici, čo písali, že to je temné a "dospelé", mali pravdu, ale zdá sa, že nemali pravdu, keď implikovali, že to preto nie je pre detičky. Pre americké detičky to je očividne ako vystrihnuté - z TV obrazovky.
Autor (1948) je slovenský vzdelanec žijúci v USA.
Autor: TIM KRÁNER
