do Bratislavy preferovať predbežne len prijatie Maďarska. (Prijatie Slovenska bez Maďarska zrejme nie je variantom, ktorým by sa momentálne niekto vážne zaoberal.)

Otázka možno znie, či bude pre alianciu bezpečnejšie mať oba štáty takpovediac pod svojimi krídlami alebo integráciou samotného Maďarska (Českom a Poľskom sa teraz nezaoberajme) vytvoriť pomerne horúcu hranicu medzi NATO a zvyškom regiónu práve na strednom Dunaji. Maďarské politické kruhy oficiálne hlásajú svoj záujem o to, aby do NATO vstúpilo naraz čo možno najviac záujemcov nášho regiónu a zdôvodňujú to viacerými, pomerne logickými argumentmi. Kto však pozornejšie sledoval prejav šéfa maďarskej diplomacie L. Kovácsa na pondelňajšej konferencii maďarských veľvyslancov, mohol si všimnúť aj istý nenápadný náznak toho, že Budapešť akoby si chystala zadné dvierka na samostatný krok do aliancie. Za takýto náznak by totiž bolo možné považovať Kovácsove slová, že jeho krajina má predstavu o tom, ako by riešila problém svojich krajanov, ak by ich od Maďarska delila už nie len štátna hranica, ale aj hranica aliancie, prípadne EÚ. L. Kovács spomínal rôzne vízové úľavy, zjednodušenie hraničného režimu a tak ďalej.

Aj keď adresátom týchto úvah sú najmä Maďari v Rumunsku a Juhoslávii, ťažko sa vyhnúť analýze týchto slov z pohľadu odkazu do Bruselu: "Nebojte sa, zvládneme úlohu, aj keď nás prijmete samotných a už sa na to pripravujeme." Prirodzene, možné je aj to, že ministrovým slovám pripisujem celkom iný zámer, než s akým ich L. Kovács vyslovil. Podstatné je, ako ich dešifrujú v Bruseli, Londýne, Washingtone a inde. Ešte podstatnejšie je, či to nejakým spôsobom ovplyvní rozhodovací proces o nových členoch.

Všetko je však otázkou nasledujúcich dní, týždňov a mesiacov, ale nie rokov. Najmä slovenská vláda bude musieť premýšľať veľmi dôrazne o svojich budúcich krokoch ak sa nechce dožiť sklamania, ktoré by jej mohli doručiť vo forme negatívnej odpovede z rozhodujúcich centier bezpečnostnej štruktúry NATO.