Na prvý štvrtok tohto júla obyvateľ Petržalky Miloš F. tak ľahko nezabudne. Včas ráno sa dozvedel o náhlej smrti svojej sestry. Zrušil služobnú cestu a začal vybavovať smutné povinnosti. V starostiach si ani neuvedomil, že jeho sedemnásťročný syn Peter sa nevracia domov, hoci to bolo čudné. Chlapec sa nikdy bez slova na dlhší čas z domu nevzdialil. A tak večer o jedenástej Miloš telefonoval na políciu, hliadka došla takmer ihneď a spolu prečesali všetky miesta, kam Peter chodieval. Zbytočne.
Milošovi nezišlo na um, že čosi do činenia s jeho starosťami môže mať autonehoda, o ktorej popoludní rozhorčene hovorili susedia: Úrazovke trvalo dvadsaťpäť minút, kým došla k zranenému. Na druhý deň ráno hľadanie pokračovalo - problém s vyhlásením celoštátneho pátrania spočíval v tom, že Peter mal pri sebe električenku aj občiansky preukaz, jediné dva dokumenty s čerstvejšou fotografiou. Policajti prelustrovali - telefonicky - všetky nemocnice, nikde však chlapca nenašli. Až súkromné pátranie, do ktorého zapojil nešťastný otec svojich priateľov, prinieslo výsledky. Dvadsaťštyri hodín po nehode chlapca našli.
V nemocnici, z ktorej ktosi odpovedal policajtom, že tam nemôže byť, lebo jednak ho nemajú zapísaného a jednak tam rajonizačne nepatrí. Pátrajúcim policajtom to stačilo. Na traumatológiu a chirurgiu, kam by bolo logické telefonovať, nevolal nik. Pre SME to potvrdil lekár, ktorý mal v tú noc službu a zraneného Petra prijímal na lôžkovú časť.
Ukazuje sa, že policajti sú takí zaneprázdnení sekírovaním vodičov, že na zistenie totožnosti obetí im už nezostáva čas. Dvaja policajti z nehodovky totiž prišli na miesto nehody hneď a za dvadsať minút čakania na sanitku im ani na um nezišlo pokúsiť sa zistiť totožnosť chlapca. Mohlo byť o starosť menej - býval totiž tristo metrov od miesta, kde ho zrazilo.
