Kohout, Filan st., Smrčok, Bukovčan, atď., no museli sa hrať i súčasní sovietski autori. Niektorí dobrí a daktorí menej dobrí, ba až smiešne plagátoví. Ale hlavná vec, že kancelária dramaturgie bola pre mňa, demokraticko-politicky povedané, pôdou švajčiarskou. Vždy som tam pookrial, zhodil zo seba rozpoltenosť a rozporuplnosť a hlavne strach. S radosťou som v neskorších časoch uvítal, že do dramaturgie vchádzajú napr. Porubjak, Feldek a ostatní, čo im svitlo. Mladé to výhonky, čo boli schopné rozkvitať - a boli i takí, čo cez umenie poukazovali na seba a nie cez svoj talent na umenie.
Chmelko bol riaditeľom i režisérom. Mladý a malý Otto Katuša v daktorých svojich réžiách stával sa veľkým. Po ňom prišiel Jožo Pálka, ktorý bol menovaný za šéfa činohry. Bol to intelektuál, ale tiež rozpoltený a rozporuplný práve preto, že tým intelektuálom bol in ovo. Spolu sme "ponocovávali" a filozofovali až tak, že na druhé ráno sa ma pýtal: "Jano, čo som včera vravel?" "A čo ja viem, práve sa chcem opýtať teba, čo som vravel ja!" A čakali sme so strachom, odkiaľ udrie, lebo v spoločnosti boli i neznámi ľudia. I on odovzdával vynikajúce réžie a pritiahol začínajúcich autorov. S Ottom Katušom to bolo nie až také rozporuplné, lebo on nebol v strane a temer zo všetkého sme si robili psinu. Bol to človek vo svojich réžiách jemný, okrasný, preto sme mu vraveli "mašličkový".
Ďalej v súbore boli ako kamenní režiséri: Petruška, Pražmári, Ondrejka a Bobula. Prišli hosťovať i režiséri z iných divadiel. Z Bratislavy zo SND Jozef Budský, Rakovský, Horský, Sloboda, Svoboda-Malecký a Lichard.
Kritikov v tých časoch sa zlietali na košické predstavenia celé kŕdle. I z Čiech Dr. Jan Kopecký, ktorého si veľmi vážim, lebo vo svojich erudovaných kritikách mi pripomínal moderného Šaldu. Ďalej to boli Mrlian, Rapoš, Kret, Lajcha, atď. No na jedného mám nemilú spomienku, lebo počas predstavenia ma stále strašil. Bolo to takto: Odkiaľsi zo zahraničia si obstaral svietiacu ceruzu. Počas predstavenia si ňou robil poznámky. Len čo som začal vravieť, už som zbadal svetielko v zadných radoch, kde sedel. Bol to Lehuta. Keď zasvietil, snažil som si uvedomiť, čo som "zle zahral", a keď dlho nesvietil, zasa som s napätím čakal, kedy zasvieti svojou autoritatívnou kritickou ceruzou. Vyprovokoval ma tak, že som napokon zakričal na Naďu Kotršovú: "Tak už konečne zažni!" Tá sa len nechápavo dívala na mňa. Bol som celkom vyvedený z roly Illa. Bolo to v hre Návšteva starej dámy od Dürrenmatta, kde bola skvelá ako stará dáma Naďa Kotršová. So Starou dámou sme boli hosťovať i v pražskom Národnom divadle. Ja som v tých časoch rád hrával hru od A. Millera Smrť obchodného cestujúceho. Lindu mi s veľkým bôľom hrala Julka Čunderlíková. Ja som hral "jej" Willyho Loomenna. Po tomto predstavení som zaspával tak okolo tretej nadránom.
Medzi tieto hry dramaturgovia predvídavo vsúvali sovietske hry ako Táňu od Arbuzova. Na jednej repríze bol i sám autor. Po predstavení sme sedeli len traja, a to Gita Majerová, Arbuzov a ja. Gita prekladala a my sme sa opatrne oťukávali. V tejto hre, ktorej mal réžiu Andrej Chmelko, mi pridelil popri hlavnej postave i scénu. Arbuzov s kritickým šarmom mi ju zhodnotil: "Keby bol byt zariadený takými fotelmi, ako som ho ja zabýval, tak by sa všetky sibírske medvede zišli a zízali by cez okná na tento prepych." Dej sa odohrával kdesi ďaleko na Sibíri. Pochopil som a vravím: "Dakedy sa musí u nás nalievať i horšie víno do krištáľových pohárov." Gita sa zdráhala mu to preložiť, no on svojím "što govoril?", ju prinútil. Pousmial sa a tiež pochopil, lebo asi tak po pol roku mi po Gite z Moskvy poslal štyri drevené poháre (á la matriošky) a pravú stoličnú moskovskú vodku. Doma som, hrdiac sa hosťom od koho je tento dar, nalieval výbornú vodku do týchto stakanov. Ale tu sme zasa zízali my, totiž tie poháre boli zdnuka natreté obyčajnou striebrenkou, ktorú lieh rozpustil a navrchu sa objavila strieborná vrstva. A tu som pochopil zasa ja, že je huncút a že takýmto spôsobom mi i politicky odpovedá a vracia sa k tomu nášmu spoločnému večeru v košickom starom Slovane.
Autor: JÁN BZDÚCH
