í sú však špičkoví predstavitelia štátu a ich telefonické laškovanie bolo o ponížení a ignorácii práva, morálky, ľudskosti. Tak to vnímal a hodnotil každý, kto nahrávku rozhovoru medzi pánmi Lexom a Hudekom počul. Vzápätí sme sa z úst pána Mečiara, úst to neomylných a vždy pravdovravných, dozvedeli, že nelegitímnym získaním nahrávky boli porušené ľudské práva oboch pánov, a preto voči nim nemôžu byť vyvodzované žiadne dôsledky za obsah rozhovoru. Úžas! Chrániť treba toho, kto sa zabáva pri poťahovaní nitkami osudov ľudí, kto svojich podriadených degradoval na úroveň retardovaných, kto by ich za odvedenú prácu kdekade nakopával. To všetko je menej zločinné, než to, že to niekto počul a zverejnil! Odkiaľsi z nedávnej minulosti to poznám. Aj tam sa pri prevalení akéhokoľvek "maléru" najprv zisťovalo, kto to povedal, odkiaľ to vyšlo. Čo bolo obsahom často protizákonných machinácií či korupcie, nebolo vôbec dôležité. Predstavitelia vedúcej sily museli zostať za každú cenu čistí, bezúhonní, pravda musela byť na ich strane a bola červená. Teraz platí to isté, len v ružovom. Aj keď dotknutí vyšetrovatelia-policajti mlčia, musím sa pýtať za nich. Kde sú ich ľudské práva, ktoré by ich chránili pred ponižovaním za poctivo odvedenú prácu? Kde sú ľudské práva novinárov, kazateľov, ktorí poukazujú na bezprávie a sú za to žalovaní? Kde sú ľudské práva všetkých nás, radových občanov podvedených pri rozdelení štátu, pri zmene privatizácie, pri prijatých zákonoch v náš neprospech?