S mojím autom? Mám s autogangmi bohaté životné skúsenosti.
V začiatkoch nežnej revolúcie mi ukradli trabant. Policajti sa išli uchechtať na smrť. "Ukradnúť trabant? To sme za posledných sto rokov nezažili!" Potom sa mi trikrát vlámali do obstarožného oltcita. Raz ukradnúť rádio, ktoré som v živote nemal zapnuté, dvakrát chceli ukradnúť samotné "fáro". Nepodarilo sa im. Mne sa ho s kľúčikom podarilo naštartovať tak z piatich pokusov raz. Mafia bez kľúčika, s vytrhanou spínacou skrinkou, samozrejme, nemala šancu. Ale zakaždým ma rozbité okno a spínacia skrinka stáli do troch tisícok. Závidel som môjmu priateľovi, kam chodí na také ohľaduplné mafie.
Ale pointa je v onakvejšom.
Môj priateľ je šéfom občianskeho združenia, ktoré nie je príliš pohodlné súčasnej vládnej moci. To samo o sebe nie je zaujímavé. Jeho auto, samozrejme, z tohto titulu nepožíva výhody poslaneckej imunity. Lenže v tú istú noc na druhom konci Bratislavy automafia rovnakým spôsobom otvorila obstarožný favorit jeho zástupcu. Opäť nič neukradla. Len vyhádzala palubnú skrinku na sedadlo.
Žasnem, ako slovenské automafie osprostievajú.
Naozaj sa domnievajú, že briliantové náhrdelníky a tajné protištátne spisy obidvaja predstavitelia tohto občianskeho združenia skladujú v palubných skrinkách svojich automobilov, zaparkovaných na ulici?
Keďže mám s oným občianskym združením čosi spoločné aj ja, právom sa môj priateľ pýtal na osud môjho autíčka. Po dlhoročných skúsenostiach ho mám zamaskované tak, že aj Sherlock Holmes, aj Ivan Lexa, aj automafie by ho považovali za ťavu. Asi sa ho tak ľahko nedopátrajú. Poradil som však priateľovi, nech si odmodlí zopár ružencov. Z vďaky za to, že mu tak šetrne vypáčili auto. A že nespôsobili poruchu, ktorá by privodila výbuch benzínovej nádrže. To sa predsa stáva aj dvojmiliónovým bavorákom, nie to ešte obstarožným žigulákom.