Hoci na ceste do Moskvy sa šofér Paľo, ktorého sprevádza aj náš redaktor, dá dohromady s českými tirákmi, cestu naspäť už zvládame sólo. Na výpadovke z mesta sa síce pozdravíme so súpravou s prešovskou poznávacou značkou a vodič sa spýta: "Na Brest?", no neskôr sa nám krajania stratia v dopravnej zápche. LIAZ-ka sa rúti po trase, míňame stanovištia policajtov - GAI. Pri nich nákladiaky nachádzajú aspoň trochu bezpečné útočisko, strážené parkoviská, podobajúce sa cirkusovým šiatrom, lákajú posledných oneskorencov. Na jednom z nich hodíme do seba pár kúskov chleba, aby sme sa na druhý deň dostali tam, kde sme boli takmer pred týždňom. Stojíme na bielorusko-poľskom hraničnom priechode a ako inak - čakáme. Minulý piatok nás odtiaľto nechcel pustiť poľský colník a zároveň to bol deň, v ktorom sme naposledy okúsili sprchu. Slimačím tempom sa posúvame dopredu a redaktor SME si vštepuje základné pravidlo tirákov - nič si počas cesty neplánovať, a už tobôž nie v krajine, kde zajtra znamená včera (alebo naopak?). "Tóľko minútočka", je časový údaj platný takmer na všetko v tomto geopriestore. "Jeden šofér zobral vybaviť papiere, že za minútočku je nazad", povie nám na parkovisku Zdeněk z Prahy a dodá: "Vrátil sa o tri dni."
JÁN KARÁSEK
10. júl, 22.30 h,
hraničný priechod do Poľska