Pondelok, 12. apríl, 2021 | Meniny má EsteraKrížovkyKrížovky

V diaľke miznúce ciele *Úvaha o originálnych metódach slovenskej zahraničnej politiky

Slovenská zahraničná politika očividne potrebuje (a používa) veľmi neštandardný a, priznajme to, obdivuhodne svojský arzenál metód na dosahovanie svojich vytýčených cieľov. Veď Slovenská republika aj má neštandardnú a obdivuhodne svojskú vládnucu politick

ú reprezentáciu a nemenej originálnu diplomatickú službu. Ale aké sú vlastne jej skutočné ciele? V správaní vládnucej slovenskej elity ich totiž vôbec nie je ľahké spoľahlivo rozpoznať. Sú to racionálne a dobré ciele? Sú to tie, o ktorých sa oficiálne hovorí? Pokúsim sa na to odpovedať.

Zahraničná politika štátu je zvyčajne považovaná za dielo unitárneho (jediného) a racionálneho aktéra - povedzme Spojených štátov alebo Ruska (alebo Slovenska). Pri tomto pohľade na vec sa predpokladá, že rozhodovanie vo veciach zahraničnej politiky je racionálny proces, v rámci ktorého členovia vlády (prípadne diplomati) - reagujúc na podnety z medzinárodného prostredia - pozorne definujú situáciu, špecifikujú ciele, zvážia všetky možné alternatívne prostriedky na ich dosiahnutie, zvolia konečnú alternatívu, spravia rozhodnutie a vyhodnotia jeho dôsledky pre národ (štát) ako celok. Tak to popísali F. S. Pearson a J. Martin Rochester, uznávaní americkí odborníci na medzinárodné vzťahy. Hneď však (a dlho predtým, než sa na medzinárodnej scéne objavilo svojské chápanie zahraničnej politiky Mečiarovej vládnej koalície) dodávajú, že tento pohľad nemusí byť presný. Píšu, že pravdepodobne presnejší pohľad vníma aktérov zahraničnej politiky skôr ako súbor indivíduí, skupín a organizácií, ktoré môžu, ale nemusia konať racionálne a ktoré reagujú na domáce podnety a nie výlučne na podnety zvonka, z medzinárodného prostredia. Dodávajú tiež, že neracionálne a kvázi-racionálne faktory môžu pôsobiť na všetkých stupňoch rozhodovacieho procesu. Píšu doslova, že "... definícia situácie môže byť značne skreslená napríklad individuálnymi predstavami politikov o realite vedúcimi k skreslenému vnímaniu prostredia. Takéto skreslenie môže potom viesť buď k prehnanému vnímaniu ohrozenia a k paranoi, alebo k "ružovým okuliarom", keď je prianie vydávané za skutočnosť." Myslím teda, že oboch pánov profesorov by slovenská vládna zahraničnopolitická rétorika príliš neprekvapila. Hoci by ich možno naplnila vedeckou zvedavosťou tá originálna a klinicky určite zaujímavá kombinácia paranoidného videnia sveta a ružových okuliarov. Mám na mysli, samozrejme, schopnosť pána premiéra (často napodobňovanú, ale nikdy nedosiahnutú) obviniť napríklad jedným dychom Európsku úniu z nepochopenia a nepriateľského postoja k Slovensku (lebo on je Slovensko) a zároveň, len o tri vety ďalej, uistiť všetkých, že Európska únia nás chce a je s nami (s ním osobne) navýsosť spokojná.

Skryť Vypnúť reklamu

Ciele slovenskej zahraničnej politiky, tak ako sú deklarované vo vládnom programe, nie sú výsledkom racionálneho procesu analýzy a rozhodnutia súčasnej vládnucej politickej garnitúry. Tá ich iba prevzala. Analýzu situácie (presnú analýzu) a rozhodnutie (dobré rozhodnutie) o smerovaní na Západ, do NATO a do EÚ, urobila iná politická elita ešte pred rozdelením Československa a Mečiarova vláda (predchádzajúca i terajšia - a pochopiteľne i tá Moravčíkova) ich zdedila v jednom balíku právnej a politickej kontinuity Slovenskej republiky ako následníckeho štátu. Nie je to nakoniec jediná dobrá vec, ktorú Slovenská republika dostala do vienka po bývalom Československu. Pre Vladimíra Mečiara i pre celé ľudské a politické prostredie, ktoré ho obklopuje, sa však ukazujú tie ciele priťažkým bremenom - najmä od okamihu, keď sa premenili z príjemnej a vcelku abstraktnej diplomatickej turistiky plnej nezáväzných rečičiek na konkrétne domáce úlohy. Veď kto by, do čerta, očakával z cudziny domáce úlohy? Väčšina tých domácich úloh pritom vznikla ako priamy dôsledok konania Mečiarovej vládnej a parlamentnej garnitúry a ich splnenie má iba napraviť škody spôsobené týmto konaním. NATO i EÚ požadujú od krajín, ktoré sa o členstvo v nich uchádzajú, vlastne iba jediné - aby sa vo svojom vnútri začali riadiť hodnotovým svetom západnej demokratickej civilizácie a aby tomu prispôsobili svoje politické, právne a ekonomické prostredie. Z pohľadu občanov je to veľmi príjemná podmienka. Oni (v NATO a EÚ) iba chcú, aby bol štát naším sluhom a nie pánom, aby v ňom vládol zákon a nie politické skupiny, aby sme sa tešili z maximálnych ľudských a občianskych slobôd a aby sa štát neplietol do slobodného života ekonomického trhu. Nič hrozné. Ale Slovensko malo k splneniu týchto požiadaviek omnoho bližšie v prvých mesiacoch svojej samostatnej existencie, ako má dnes. Dovoľte mi teda vysloviť tvrdenie č. 1: Slovensko je medzi stredoeurópskymi krajinami ašpirujúcimi na členstvo v NATO a EÚ jedinečné tým, že sa v ňom vývoj - konaním Mečiarovej vládnej koalície - obrátil proti smeru historického času. Mečiarova vládna koalícia začala hlúpymi, absurdnými a často protiústavnými zákonmi (novela Trestného zákona, jazykový zákon, zákon o nadáciách, zákon o územnom a správnom usporiadaní,...) demontovať len nedávno nadobudnuté slobody a demokratické inštitúcie, začala kriviť a mrzačiť čerstvo narodené a dynamické občianske prostredie a vyvolala pocit ohrozenia u maďarskej menšiny, de facto poštátnila, zbavila cti a doviedla až na dno propagandistickej stoky už slobodné verejnoprávne médiá, prakticky paralyzovala - pohŕdajúc i názormi Ústavného a Najvyššieho súdu - celkom sľubne sa rozvíjajúci kapitálový trh a premenila transparentnú privatizáciu na dedinskú rabovačku, na ktorej sa zúčastňuje i s rodinnými príslušníkmi. Vybudovala tiež spravodajskú službu, ktorú nie je možné považovať za nič iné ako za oživenú mŕtvolu komunistickej Štátnej bezpečnosti. Cez ňu sa stala podozrivou z politicky motivovaných a tiež neobyčajne hlúpych zločinov. Zmocnila sa okrem toho aj celej štátnej správy a nahradila všetkých kompetentnejších úradníkov servilným panoptikom straníckych kamarátov.

Skryť Vypnúť reklamu

To všetko (a určite som na mnohé ešte zabudol) - pred užasnutou západnou Európou a Amerikou - naozaj Mečiarova vláda za ten krátky čas stihla. Vyslúžila si zo strany krajín NATO a EÚ, ako vláda krajiny ašpirujúcej na členstvo, nekonečnú sériu upozornení. Tie postupne gradovali od zdvorilých poznámok pri diplomatickom obede, cez otvorenejšie rozhovory medzi štyrmi (a viacerými) očami, až po priame demarše zo strany EÚ a Spojených štátov amerických. Politický štýl Vladimíra Mečiara urobil z neho nie celkom vítaného hosťa, ale na Slovensko prišli mnohí - počnúc komisárom EÚ Hansom van den Broeckom, cez neobyčajne schopného a uznávaného amerického diplomata Richarda Holbrooka, predsedu NAA Karstena Voigta, amerického ministra obrany Williama Perryho a mnohých ďalších (nemenej dôležitých), až po Madeleine Albrightovú, ktorá sprevádzala so svojou vlastnou misiou manželku amerického prezidenta. Všetci prišli Mečiarovi povedať to isté - to, čo ste napáchali, je zlé a musíte to napraviť, ak sa chcete stať našimi členmi - a ich jazyk bol, pre zdanlivo nekonečnú hluchotu a nechápavosť Mečiarovej vlády, stále explicitnejší a priamejší. A čo sa stalo? Nič. Vlastne niečo áno, lenže nie na Slovensku, ale v Amerike. Vplyvní členovia amerického Kongresu zlomili nad Vladimírom Mečiarom palicu a definitívne vyradili Slovensko spomedzi prvých kandidátov z návrhu zákona o rozšírení Severoatlantickej aliancie. Tak.

Skryť Vypnúť reklamu

A ako postupne prichádzali a gradovali reakcie a komentáre západných politikov a médií, množili sa a zostrovali aj zlostné odpovede na ne z úst predstaviteľov vládnej koalície. Škrabáci vo vládnej tlači si vytvorili na tento účel aj akýsi žánrový slang - nazývajúc opovržlivo členov Európskej komisie "demaršistami" a podobne. Dnes je už úplne samozrejmé, že vládny denník napíše, ako reakciu na informáciu o možných prekážkach členstva Slovenska v EÚ a NATO, že: "... Mnohým slovenským občanom však odľahlo. Každý odklad nášho vstupu do EÚ a NATO totiž dáva šancu, že pred referendom sa občania dozvedia nielen propagandistické básničky o výhodách tohoto kroku, ale aj nemenej dôležité informácie o cene, ktorú budeme musieť zaplatiť za to, že umožníme iným rozhodovať o našich vlastných problémoch." Pisateľ (a nebudem vás obťažovať jeho menom, lebo sú mnohí - a takí rovnakí) inými slovami naznačuje, že nás do toho NATO a EÚ niekto núti a láka sladkými rečičkami, len aby nás zbavil suverenity. To je očividne jeho hlboké presvedčenie a - keďže je to komentár vo vládnom denníku a jeho obsah nie je ojedinelý, ale takmer každodenný - nemáme dôvod si myslieť, že je v rozpore s presvedčením Vladimíra Mečiara a jeho straníckych druhov. Paradox - vládna tlač vedome a systematicky pracuje na vytváraní verejnej mienky odmietajúcej oficiálne smerovanie vládnej zahraničnej politiky. To ma privádza k tvrdeniu č. 2: Skutočným cieľom zahraničnej politiky Vladimíra Mečiara nie je členstvo Slovenskej republiky v NATO, ani v EÚ. Naplnenie tohto cieľa by bolo v rozpore s jeho vnútropolitickými zámermi. Vladimír Mečiar pritom nemá žiadnu neromantickú, racionálnu a najmä uskutočniteľnú alternatívnu predstavu o budúcnosti Slovenska. Právne prostredie vo vnútri Slovenska, ktoré by si členstvo v EÚ a NATO vynútilo, by mohlo znamenať pre neho i mnohých ďalších ohrozenie. Vladimír Mečiar zotrváva z taktických i praktických dôvodov pri verbálnom potvrdzovaní integračných úmyslov Slovenskej republiky, formálne tak nechá konať i Ministerstvo zahraničných vecí SR, pravdu o opaku však možno nájsť celkom transparentne na stránkach denníka Slovenská republika. Pri vývoji propagandistickej rétoriky vládnych médií by neprekvapilo, keby sa nakoniec neprijatie (dnes už viac ako pravdepodobné) Slovenska do NATO a EÚ oslavovalo ako úspech zahraničnej politiky a záchrana slovenskej suverenity.

Skryť Vypnúť reklamu

V predchádzajúcich riadkoch som sa vlastne už dotkol aj druhej témy tejto úvahy - metód slovenskej zahraničnej politiky. Normálne by tu bola reč o povahe diplomacie, o úlohe ambasád a veľvyslancov, o multilaterálnej a bilaterálnej diplomacii, o koncepte vyjednávania a jeho dynamike, o tom, čo je dobrý diplomat a o nástrojoch medzinárodných vyjednávaní. A možno aj o etike. Na to všetko však môžeme zabudnúť - takmer sa to v slovenskej zahraničnej politike nevyskytuje. A keď, tak v kurióznej podobe. Len pre ilustráciu spomeniem diplomatické výboje pána štátneho tajomníka MZV SR (tomu sa podarilo už aj verejne označiť, celkom bez príčiny, susedný štát za nedôveryhodného partnera - výkon naozaj hodný diplomata) a záhadné čachre okolo veľvyslancov "povolaných na kozultácie". Ale to naozaj iba na ilustráciu. Vyslovujem tu tvrdenie č. 3: Hlavnou metódou slovenskej zahraničnej politiky v podaní vládnej koalície je sebavysvetľovanie. Môžete si myslieť, že to nie je metóda, ktorou sa dá čokoľvek v zahraničí ovplyvniť - a máte pravdu, naozaj nedá. Nevedno však, či ovplyvňovanie čohokoľvek v zahraničí je naozaj zámerom súčasnej slovenskej zahraničnej politiky. Podľa teórie existujú dve kľúčové situácie, v ktorých začnú ľudia hľadať a vyslovovať vysvetlenia (psychológovia ich nazývajú kauzálne atribúcie) - neočakávané udalosti a nedosiahnutie nejakého cieľa, neúspech. Vtedy človek potrebuje poznať a oznámiť druhým príčinu. Aj povrchný pozorovateľ si musel všimnúť, že nečakanými udalosťami a najmä reakciami zahŕňa ten prekliaty a komplikovaný svet medzinárodnej politiky vládne mozgy vlastne neustále. Aj zlyhaní nie je najmenej (tie najznámejšie som vymenoval aj vyššie). A za ten dlhý čas sa už vkradol aj do vysvetľovacej techniky v zahraničnej politike vládnej koalície poriadok - možno ju systematicky popísať:

Skryť Vypnúť reklamu

Vlastne všetky aplikácie tejto slovenskej zahraničnopolitickej metódy sebavysvetľovania možno rozdeliť (pekne podľa teórie) do dvoch kategórií - sú to buď výhovorky (excuses), alebo ospravedlnenia (justifications - zdôvodnenia). Rozdiel medzi nimi je prostý - výhovorkou sa snaží človek presvedčiť druhého, že ho nemožno volať na zodpovednosť za to, že by naozaj spravil to, z čoho ho obviňujete (...tá pištoľ vystrelila náhodne sama), zatiaľ čo pri ospravedlnení (zdôvodnenie je možno lepšie slovo) človek pripúšťa, že niečo naozaj urobil, ale zdôvodňuje to.

Výhovorky sa vyskytujú v štyroch formách a všetky možno nájsť vo vládnej zahraničnopolitickej rétorike:

1. zapretie úmyslu (napr. "...nechcel som, aby to takto skončilo") - to je častý prvok vysvetlení deportácií slovenských Židov v rétorike časti "provládnych" síl obhajujúcich slovenský štát 1939 - 1945.

Skryť Vypnúť reklamu

2. zapretie dobrovoľnosti konania ( napr. "...nechcel som to urobiť") - časté napríklad vo vysvetleniach robotníckych lídrov pri otázkach na privatizáciu.

3. popretie konania (napr. "...ja som to vôbec neurobil") - to je takmer neodmysliteľná súčasť všetkého, čo sa týka aktivít SIS a privatizácie. Aj popieranie existencie "akčných pätiek" patrí do tejto kategórie.

4. odvolanie sa na poľahčujúce okolnosti (napr. "...nie som celkom na vine") - toto sa tiež vyskytuje vo vysvetľovacej rétorike ohľadne deportácií Židov. Ale patria sem aj všetky táraniny o tom, že je potrebné zohľadniť, že sme mladučký štát, že sa naša "štátnosť" iba práve rodí, a preto môžeme stvárať to i ono, že si nemôžeme dovoliť to, čo staré demokracie a tak podobne.

Skryť Vypnúť reklamu

Aj zdôvodnenia a ospravedlnenia existujú vo viacerých kategóriách a tiež sú všetky v repertoári slovenskej zahraničnej politiky, ba tvoria jej najväčšiu časť:

1. tvrdenie, že účinok bol nesprávne prezentovaný, zveličený (napr. "...žiadna škoda sa nestala"), je veľmi častá súčasť rétoriky slovenských vládnych politikov i novinárov. Sprevádza vlastne všetky chybné i tie najškodlivejšie rozhodnutia a býva sprevádzané najčastejšie obvinením kritikov z úmyselného očierňovania a poškodzovania dobrého mena štátu - hoci kritici môžu čosi vyčítať nie štátu, ale konkrétnej osobe.

2. odvolanie sa na princíp retribúcie (odplaty) (napr. "...zaslúžili si to") - táto kategória, spolu s ďalšími dvoma, je v štandardnej výbave tej najslovenskejšej zahraničnopolitickej rétoriky. Vyskytuje sa dokonca v excesívnej miere v celom politickom plánovaní krokov voči maďarskej menšine i v zdôvodňovaní týchto krokov pred zahraničím. Zdôvodňuje napríklad obmedzenia jazykových práv podobnými jazykovými krivdami z minulého storočia. Odôvodňuje sa ním i odstavenie politickej opozície. Častejšie sa však používa smerom dovnútra štátu a menej pri sebavysvetľovaní pred zahraničnými partnermi. Ale možno ho začuť i tam.Túto kategóriu zdôvodnenia či ospravedlnenia - údajné zbedačovanie slovenského národa Židmi - použil aj poslanec NR SR Bartolomej Kunc pri odpovedi na otázku týkajúcu sa deportácií slovenských Židov. Hľadať akékoľvek plauzibilné dôvody, napríklad ekonomické, na rasové zákony, konfiškácie majetku a smrť desiatok tisíc spoluobčanov v plynových komorách, môže, pravda, iba morálny mrzák a fašista. Tak túto "kauzálnu atribúciu" určite vnímalo i zahraničie. A určite neušlo jeho pozornosti ani to, že Bartolomej Kunc je predstaviteľom vládnucej koalície. Robil skrátka zahraničnú politiku.

Skryť Vypnúť reklamu

3. sociálne porovnanie (napr. "...aj iní to robia") je jeden z najfrekventovanejších zdôvodňovacích argumentov. V ňom pramení aj to chronické poukazovanie na "dvojaký meter" aplikovaný voči Slovensku a iným. Patrí sem aj všetko to klamanie okolo údajných úplne podobných trestných zákonov "na ochranu republiky" v iných demokratických štátoch, o jazykovom zákone vo Francúzsku a korupcii všade. Patrí sem i scestné poukázanie na masové zmeny v armáde washingtonských vládnych úradníkov po výmene prezidentov ako analógie k straníckym čistkám v štátnej správe na Slovensku. Výsledok takýchto porovnávacích snažení slovenskej politiky býva spravidla dôrazné ohradenie sa krajiny použitej ako analógia k nejakému vnútropolitickému lotrovstvu mečiarovskej koalície.

Skryť Vypnúť reklamu

4. odvolanie sa na vyššiu autoritu (napr. "...spravil som to pre svoj národ") - toto pompézne zdôvodnenie často nízkych a sebeckých skutkov je tiež v slovenskej vládnej rétorike smerujúcej navonok i do vnútra veľmi časté. Vo vládnej koalícii sa to verbálnymi vlastencami priamo hemží. Ale nielen tam. Na vyššiu autoritu sa odvolávali aj tí najväčší zločinci tohto pomaly sa končiaceho storočia.

Nazval som túto metódu neustálych výhovoriek a zdôvodnení nahrádzajúcich skutočné konanie metódou sebavysvetľovania. Keďže však sú tie vysvetlenia väčšinou v rozpore s pravdou, tak môžeme pokojne hovoriť aj o vykrúcaní sa, klamstvách a podvodoch a zatĺkaní viny, o kamufláži a potemkinovských dedinách. Možno dokonca existuje časť vládnych politikov, ktorí si myslia, že ten Západ nakoniec úspešne obabrú a do EÚ a NATO vkĺznu zadnými dvierkami. Neviem. Len viem, že sa im to nemôže podariť - taká priehľadná je tá ich zahraničnopolitická metóda. Viem tiež, že pre to, čo robí s politickým a právnym prostredím Slovenska Mečiarova vládna koalícia niet prijateľnej výhovorky ani zdôvodnenia. A niet ich, samozrejme, ani pre všetky tie výhovorky a zdôvodnenia samotné. Tie posúvajú politickú elitu podozrivú zo sklonov k deštrukcii demokracie a k autoritárnemu štátu navyše aj do kategórie luhárov a školáckych chytrákov.

Skryť Vypnúť reklamu

Jednu "kauzálnu atribúciu" si na záver dovolím vysloviť i ja sám - a nebude patriť ani do jednej z horeuvedených kategórií: Ak Slovenskú republiku neprijmú do EÚ a NATO (a predovšetkým do NATO), bude to priamo spôsobené všetkým tým, čo urobila vládnuca koalícia pod vedením Vladimíra Mečiara. Tým a ničím iným. Nikde nebudú predsa chcieť ľudí, ktorí sa tak ťažko prehrešujú proti všetkému, v čo civilizovaný svet v politike verí, a potom ešte zatĺkajú, vykrúcajú sa, zvaľujú vinu na iných a klamú. Zodpovednosť za toto zlyhanie nemôže zvaliť na nikoho. Už vôbec nie na Slovensko. To stálo v okamihu štartu presne na tej istej čiare ako Čechy, Maďarsko a Poľsko. Vladimír Mečiar si vzal na seba úlohu, na ktorú očividne nestačí - spravovať krajinu na prospech všetkých jej občanov a priviesť ju do bezpečia integrovanej západnej Európy. Už po tretíkrát ho vyniesla do vlády schopnosť vierohodne sľúbiť nesplniteľné a úspešne predstierať čosi, čím nie je - zodpovedným politikom, ktorý má víziu. Nikto mu však nedal legitimáciu na to, aby zo všetkých obyvateľov Slovenska urobil svojou neschopnosťou v zahraničnej i vnútornej politike Európanov druhej kategórie, v podstate vydaných napospas veľmocenským ambíciám Ruska všade tam, kde nebude nad krajinou dáždnik NATO - a možno na veľmi dlhý čas. A to nebude len zlyhanie, to bude zločin.

Skryť Vypnúť reklamu

Podaktorí slovenskí politici sa vyjadrili, že Rusko môže byť po prezidentských voľbách tolerantnejšie k rozširovaniu NATO. Pochopiteľne, že nebude. Bude sebavedomejšie, veľmocenskejšie, razantnejšie vo svojich požiadavkách. A silným mužom v ňom bude generál Lebeď a najmä Viktor Černomyrdin. Ten istý, ktorého tak uveličila slabomyseľná konštrukcia "pozitívnej neutrality" z úst slovenského národovca a ktorý tak dobre rozumel Vladimírovi Mečiarovi. Ale Mečiara v NATO nechcú - asi mu tak dobre nerozumejú. Ale on to určite dajako vysvetlí svojim voličom. V tom nemá páru.

Autor (1947) je psychológ, podpredseda

Demokratickej strany a bývalý predseda

zahraničného výboru Federálneho zhromaždenia.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vlastný zlatý poklad môže byť dobrou ochranou pred infláciou
  2. Výber žiarovky môže mať vplyv na celkové zdravie
  3. Kia prechádza transformáciou, vo vrecku má aj Guinnessov rekord
  4. Prešovská spoločnosť MAXECO sa presadila na medzinárodnom trhu
  5. Leto na ostrove Malta: desať najkrajších miest
  6. Nové medzinárodné príležitosti vo vzdelávaní 2021 – 2027
  7. Pomoc z prírody pri infekcii covid-19
  8. Pán Králiček: Aj keď predávate „len“ kávu, musíte inovovať
  9. Krvou a železom: Ako Bismarck pred 150 rokmi zjednotil Nemecko
  10. Novinka, ktorá sa neodmieta: Niké predstavuje Bonus bez limitu
  1. Kia prechádza transformáciou, vo vrecku má aj Guinnessov rekord
  2. SodaStream predstavuje príchute ikonických nápojov od PepsiCo
  3. V blízkosti Prezidentského paláca je na predaj 37 apartmánov
  4. Bratia Žampovci majú za sebou veľmi úspešnú lyžiarsku sezónu
  5. Biobavlnu nahradila viskóza
  6. Kedysi rádio, dnes mozog auta. Poznáte históriu infotainmentu?
  7. Prešovská spoločnosť MAXECO sa presadila na medzinárodnom trhu
  8. Helping people with apps and social networks in Kosice
  9. Vlastný zlatý poklad môže byť dobrou ochranou pred infláciou
  10. Virtuálny Suptech workshop o Blockchain technológiách
  1. Telefóny čaká zásadná zmena. Z dnešných nezostane takmer nič 54 097
  2. Slovákom hrozia malé dôchodky. V čom je problém? 27 486
  3. Ako zasiahnu zmeny vo svete pneumatík bežných vodičov? 24 260
  4. Zo žraloka rybka. Ako sa rozpadlo impérium Maria Hoffmanna? 23 448
  5. Krvou a železom: Ako Bismarck pred 150 rokmi zjednotil Nemecko 17 779
  6. Leto na ostrove Malta: desať najkrajších miest 12 283
  7. Veľkonočné inšpirácie, rozhovor so Zuzanou Šebovou 10 370
  8. Plánujete dovolenku na leto? Toto sú najkrajšie pláže Turecka 9 541
  9. Výber žiarovky môže mať vplyv na celkové zdravie 9 470
  10. Pomoc z prírody pri infekcii covid-19 8 301
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó (vpravo) a slovenský minister financií Igor Matovič.

Na to, aby ste skončili vo väzení, kradnúť nemusíte.

11. apr
KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Už aj v OĽaNO trochu hryzkajú

Peter Tkačenko

Nie je ťažké pochopiť, kto ťahá premiérsku stranu ku dnu.

9 h
Autorská strana Miroslava Beblavého

Tajomná žena, z ktorej Matovič šalie

Riaditeľka Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv Zuzana Baťová.

Ako Ficov kubánsky liek zostal v skladoch.

12 h
Kanada zažíva ďalšiu vlnu koronavírusu, opatrenia nestačia a očkuje sa pomaly.

Whistler sa obáva, že príde aj o letnú sezónu.

11 h